Wolfgang von Kempelen (1734 --1804), vo svojej dobe neprekonatelny vynalezca, mechanik a konstrukter automatov, polyhistor, vytvarnik a dramatik, ba i radca Viedenskeho cisarskeho dvora, je bratislavskym rodakom. Zname je, ze celosvetovu slavu si ziskal najma vdaka svojmu domyselnemu a povestami opradenemu sachovemu automatu, zostrojenemu v r. 1770. Do povedomia medzinarodnej verejnosti sa vsak zapisal aj viacerymi dalsimi vynalezmi a skutocnymi divmi. Aspon telegraficky spomenme tlakovy vodovod, ktory kedysi zasoboval vodou Bratislavsky hrad (zvysky "Kempelenovej studne" sa na svahu hradneho navrsia nachadzaju dodnes), kyvadlovy most cez Dunaj, domyselne skonstruovany vodomet v Schonbrunne, fungujuci udajne doteraz, tlaciarensky stroj pre slepcov -- vdaka nemu mohla znama F r a u l e i n v o n P a r a d i e s, hudobnicka a spisovatelka, ktora stratila zrak, sama sadzat svoje diela, dalej stroje na cerpanie vody zo zatopenych sacht solnych bani v Sedmohradsku, ktorych bol riaditelom atd. atd. Velka sovietska encyklopedia si Kempelena najviac ceni ako autora projektu kanalu Dunaj -- Adriaticke more. Len preto, aby sme dokreslili sirku jeho talentu a organizacnych schopnosti, dodavame, ze v cisarskych sluzbach vynikajuco zvladol napriklad aj vedenie rekonstrukcnych prac pri obnove Budinskeho hradu, prestahovanie trnavskej univerzitnej kniznice a tlaciarne do Budina, ci dokonca likvidaciu teroristickych band v Banate, s ktorymi si Maria Terezia nevedela rady, i osidlenie tohto uzemia novym obyvatelstvom. Tuto poslednu sluzbu ocenila imperatorka dozivotnou rentou 1000 zlatych pre svojho radcu von Kempelena. Onedlho vsak na tron nastupil novy panovnik a Kempelen o rentu prisiel.Zmame boli aj Kempelenove krajinarske rytiny -- stal sa dokonca clenom Cisarsko-kralovskej akademie krasnych umeni -- i dramy, z ktorych najznamejsou bola hra Perseus a Andromeda. Dnes vsak vieme, ze najcennejsie, co vyslo zo zazracnych ruk W. von Kempelena, je predsa len jeho "hovoriaci stroj", aj ked s nim uz nemal u obecenstva taky uspech ako so sachovym automatom. Pripomenme, ze zatial co Turka sachistu zostrojil za sest mesiacov od onej pamatnej udalosti, ked to bol Jeho Velicenstvu Marii Terezii slubil, na skonstruovanie hovoriaceho stroja potreboval viac ako dvadsat rokov a ani tak ho nemohol pokladat za dokonceny. S pracou na hovoriacom stroji, umoznujucom produkciu hlasok a slabik, a teda i slov a kratkych viet azda vo vsetkych europskych jazykoch, suvisi spis, ktory vysiel vo Viedni v r. 1791 v nemeckej a francuzskej mutacii u vydavatela J. V. D e g e n a pod nazvom Mechanismus der menschlichen Sprache nebst Beschreibung einer sprechenden Maschine -- Le Mechanisme de la parole, suivi de la description d'une machine parlante). Tato praca dokazuje, ze v pripade Kempelenovho hovoriaceho stroja neslo o nijaku mystifikaciu ani sikovnu mechanicku hracku, kym otazka, na akom principe bol skonstruovany sachovy automat, ostava doteraz otvorena. Kniha Mechanizmus ludskej reci v kazdom pripade potvrdila mimoriadne schopnosti Kempelena prenikavo uvazovat i v abstraktnych filozofickych polohach a spajat ich s presnym technicko-konstrukterskym myslenim.
Pokusy napodobnit ludsku rec su zname davno, dokonca i zo staroveku. Na ostrove Lesbos zvuky ludskeho hlasu vychadzali z ust Orfeovho orakula, v. r. 999 francuzsky mnich Gelbert -- neskor papez znamy pod menom Silvester II. -- vyrobil bronzovu hlavu, ktora "hovorila", a "hovoriacu hlavu" zostrojil udajne aj scholasticky filozof a prirodovedec Albertus Magnus. Slo tu vsak zrejme vzdy len o mystifikacie, ktore vyustili do 18. storocia, znameho osobitnou zalubou v mechanickych hrackach a automatoch niekedy az prekvapujucej dokonalosti. V 18. storoci sa vsak objavili aj seriozne vedecke pokusy napodobnit ludsku rec pomocou pristrojov, spojenych so studiom realnych recovych procesov, a to prave v osobe W. von Kempelena, ale aj Ch. G. K r a t z e n s t e i n a, professora fyziologie na univerzite v Halle a v Kodani. Ide tu uz skutocne o vazne vedecke pokusy a nie o dokonale mystifikacie ako v ostatnych podobnych pripadoch, coho dokladom su spisy, ktore tito autori zanechali. Ch. G. Kratzenstein zostrojil uz v r. 1773 pristroj, ktory mechanicky tvoril vokaly. Jeho spis vysiel v r. 1780 pod nazvom Christiani Theophili Kratzensteinii, ... Tentamen resolvendi problema ab Academia scientiarum imperiali petropolitana ad annum 1780 publice propositum: 1. Qualis sit natura et character sonorum vocalium a, e, i, o, u, tam insigniter inter se diversorum; 2. Annon construi queant instrumenta ordine tuborum organicorum, sub termine vocis humanae noto, similia, quae litterarum vocalium sonos exprimant, in publico Academiae conventu, die XIX septebris 1780, praemio coronotum, Petropoli, (fr. preklad Sur la naissance de la formation des voyelles. Journal de Physique, 21, 1782, s. 358--380). Najma vsak rozsiahly spis Mechanizmus ludskej reci W. von Kempelena predstavuje v dejinach fonetiky ojedinele dielo, ktore malo vyznamny vplyv na dalsi vyvin vedy o zvukovej stranke jazyka a ktore si zasluzi preto co najvacsiu publicitu. Slovensky preklad tohto spisu, vybaveny pomerne bohatym poznamkovym aparatom, vysiel v r. 1990 vo vydavatelstve Tatran (prelozili Slavo Ondrejovic a Peter Durco), madarsky preklad vysiel o rok skor. Pozrime sa trochu podrobnejsie na tematicky zaber a riesenia, ktore nam ponuka tato kniha.
V prvych kapitolach W. von Kempelen vstupuje do diskusie svojej doby o povahe a povode jazyka. Aj ked v predhovore skromne uvadza, ze tu iba vyuziva prilezitost nastolit niekolko myslienok, ktore mu prisli na um pri konstruovani hovoriaceho stroja -- "berte ich preto iba za take, skymi su -- za nahodne myslienky" --, nachadzame tu prekvapujuco aktualne tvrdenia. Mnoho naznacuje uz prva veta knihy: "Rec v najsirsom zmysle je schopnost oznamit inym svoje pocity a myslienky prostrednictvom znakov". Nie nahodou sa v tejto definicii uvadzaju na prvom mieste pocity. Rec totiz Kempelen chape sirsie -- v semiotickom zmysle rozlisujuc "jednoduche" znaky, ktore pouzivaju zvierata, a "zlozite", ktore sa treba ucit a ktorych system je otvoreny.
Ak podla Kempelena mozu zvierata "mysliet", mozu aj "hovorit". Dazko mozno nieco namietnut aj proti Kempelenovmu predpokladu, ze prave pes ma najrozvinutejsie predstavy spomedzi zvierat a vie ich prave on najlepsie vyjadrit (podrobne porov. k tomu S. Ondrejovic: Wolfgang von Kempelen a pes. Kynologicka revue, 1992, c. 7). Jeho pozorovania komunikacneho spravania zvierat, ktore sa v knihe uvadzaju, boli v jeho dobe iste objavne. Kempelen pisal svoju knihu v case, ked napr. aj taky myslitel ako H e r d e r este tvrdil, ze opice su neme a vyvodzoval z toho dalekosiahle teleologicke zavery ("Opice by znesvatili ludsky hlas").
V druhej casti podava autor obdivuhodne zasvateny prehlad vedeckej diskusie svojich sucasnikov o povode jazyka, do ktorej zasiahli predovsetkym A. C o u r t de G e b e l i n , Ch. d e B r o s s e s, J. P. S u s s m i l c h a J. G. H e r d e r, ale aj mnohi ini. Z dejin jazykovedy je zname, ze najma posledni dvaja viedli zapalisty spor o tom, ci je rec ludskeho alebo bozskeho povodu. Kempelen sa pripaja k Herderovej mienke a doplna jeho vyklady argumentami zo svojich pozorovani. Je to stanovisko, ktore hodno pripomenut. Ak napr. S u s s m i l c h, zastavajuci nazor o bozskom povode jazyka, ma len argument, ze clovek by bez pomoci reci nebol schopny dospiet k potrebnemu stupnu rozumoveho vyvinu a bez rozvinuteho rozumu by zasa nemohol vytvorit rec, a teda ze ju nevyhnutne musel dostat do vienka od Svoritela, Kempelen obhajuje myslienku, ze ludske myslenie sa rodi sucasne s recou a zdoraznuje evolucny charakter vzniku jazyka od jednoduchsich foriem po najzlozitejsie. Skutocne aj dnes formulujeme svoje stanovisko len tak, ze myslenie v specifickej ludskej forme, t. j. pojmove myslenie, sa rodi len s jazykom. Pravdaze, nie v tom zmysle, ze by jazyk bol jedinou bazou, z ktorej vyrasta myslenie. Nase pojmove myslenie pochadza z predpojmoveho (zmyslovo-nazorneho asociativneho a i.), ktore este nema vyhranenu jazykovu podobu (porov. Porsnev, B. E.: O zaciatkoch ludskych dejin. Bratislava 1979; Horecky, J.: Prispevok k teorii o vzniku a vyvoji jazyka. Slovo a slovesnost, 42, 1981, s. 109--114).
Kempelen sa v knihe vyrovnava aj s nazorom Courta de Gebelin, ktory dokazoval, ze bozskeho povodu su vsetky jazyky, lebo pochadzaju z jedineho "bozskeho prajazyka". Slova, ktorymi sa pomenovali jednotlive veci, nevolil clovek nahodne, ale podla "istych zakonov", ktorych odhalenie je velkou ulohou etymologie. Kempelen vsak namieta, a to nielen proti Gebelinovi, ale proti vsetkym zastancom teorii o prajazyku, ze ak sa aj vyskytuju niektore slova a ich varianty vo viacerych jazykoch, nie je to este dokaz o ich spolocnom povode. Moze to byt, ako spravne uvazuje, dosledok miesania jazykov. W. Kempelen bol dobre vyzbrojeny jazykovymi znalostami a na rozdiel od vacsiny ucencov svojej doby, zbierajucich "praslova", ovladal aj malo znamu madarcinu. A prave preto si osvojil skepticke stanovisko k myslienke o spolocnom povode jazykov. E. a K. Z w i r n e r o v c i, zakladatelia fonometrie, sa dokonca domnievaju, ze prave toto kriticke stanovisko Kempelenna k vtedajsej porovnavacej jazykovede rozhodujuco determinovalo fonetiku v jej vyvoji: "Treba vsak poznamenat, ze experimentalna fonetika ma svoje korene u Kempelena, t. j. pred rozvinutim historicko-porovnavacich metod a ze nielen prve prace z fyziologie reci, ale aj foneticke vyskumy celeho 19. storocia dakuju za svoj vznik tymto myslienkam" (Grundfragen der Phonometrie. New Yor 1966, s. 86). Po porovnani madarskych a nemeckych slov zakladnej slovnej zasoby a najma zakladnych cisloviek niektorych azijskych a africkych jazykov celkom odmieta teoriu prajazyka. Upozornenie na nepribuznost ugrofinskej madarciny s vacsinou europskych jazykov bolo iste namieste, s niektorymi jeho vyrokmi o (ne)pribuznosti jazykov by vsak dnes vsetci nesuhlasili, celkom iste by sa dostal do polemiky s privrzencami nostratickych hypotez. Nostraticka (borealna) teoria, inspirovana najma pracami V. M. I l l i c a-S v i t y c a, spaja rad jazykovych rodin, napr. indoeuropskej, kartvelskej, uralskej, altajskej, dravidskej, semitohamitskej a inych, k jednemu prajazyku. Podobny nazor zastaval vlastne aj N. S. T r u b e c k o j, autor znamej knihy Grundzuge der Phonologie, podla ktoreho jazyky sa skor zblizuju vzajomnym kontaktom a nema zmysel hladat ich spolocne korene. Nechajme tuto otazku otvorenu pre dalsie vyskumy a uvahy a obratme sa este aspon k jednemu obzvlast moderne vyznievajucemu miestu z Kempelenovych vykladov: "Ked chceme skumat rozdiely v jazykoch, nesmieme ostat pri slovach, treba uvazovat aj o skladbe a stavbe jazyka" (s. 48). Tie su fixnejsie a tazsie podliehaju zmenam. Ak sa obratime do dejin jazykovedy, zistime, ze Kempelen nebol prvy, kto nastolil podmienku porovnavat stavbu jazykov pre postulovanie ich pribuznosti, ale bol nim podla vsetkeho orienatlista J o b L u d o l f (1624--1704), autor etiopskej gramatiky a slovnika, ktory este koncom 17. storocia vyslovil zasadu, ze na to, aby sme mohli povedat, ze iste jazyky su pribuzne, potrebne je nielen to, aby mali spolocne niektore slova, ale musime dokazat podobnost aj v ich gramatickej stavbe. A. A r e n s v knihe Sprachwissenschaft (Der Gang, ihre Entwicklung von der Antike bis zu Gegenwart. Freiburg -- Munchen 1956) o tom pise: "Treba povedat, ze toto prve poznanie ostalo nevyuzite, a to az do druheho destrocia 19. storocia" (s. 88). Podobne sa mozno vyslovit aj o Kempelenovych uvahach o jazykovej pribuznosti.
Nie bez ironie sa Kempelen obracia s priamou otazkou na zastancov teorie o prajazyku: co to bol vlastne za jazyk, ako znel a ku ktoremu z dnesnych zivych jazykov mal najblizsie. Sam realne usudzuje, ze "na zodpovednejsie zavery tu chybaju doklady", Aj na inych miestach zdoraznuje, ze dolezita je gramatika, dokonca syntax -- vyskum slovnej zasoby nestaci.
Tieto uvahy prechadzaju do tretej kapitoly, kde uvadza dalsi bizarny doklad ako dosledok viery v bozsky povod jazyka a prapovodnost hebrejciny. Ide o spis F. M. B. a b H e l m o n t a Alphabeti vere naturalis hebraici brevissima delineatio..., podla ktoreho v hebrejskom jazyku sa pismena pisu tak, ze ich tvar uplne vystihuje polohu jazyka, ktoru zaujima pri produkcii prislusnych hlasok. W. Kempelen, ktory uz mal za sebou podrobny vyskum funkcii recovych organov a osobitne jazyka, nemoze tento spis ocenit inac ako vyplod "chorobnej fantazie" a ako "nepochopitelny i smiesny" (slovensky preklad, s. 14). Pripomenme vsak, ze vztah medzi hlaskou a pismenom (grafemou) vystupi do popredia aj omnoho neskorsie, dokonca vo vysoko serioznych pracach. Autori znameho diela Visible Speech R. K. P o t t e r, G. A. K o p p, H. C. G r e e n (New York, 1947) sa napriklad takisto pokusili oznacovat jednotlive hlasky alebo hlaskove typy zjednodusenymi spektogramami tak, aby na ich zaklade mohol pristroj zreprodukovat hlasku. Keby sa to podarilo, ziskali by aj hluchonemi skutocnu moznost "hovorit". No vsetky pokusy prevadzat hovorenu rec do radov pismen a naopak, syntetizovat ich zo symbolickych alebo grafickych zapisov stroskotavaju zatial na probleme invariantov (porov. Brekle, H. E. -- Wildgen, W.: --. In: Mechanismus der menschlichen Sprache nebst Beschreibung einer sprechenden Maschine. Faksimile-Nedruck. Stuttgart-Bad Cannstadt 1970, s. VII--XLV.). Pri pokusoch tohto druhu ide o hladanie modelov pre proces kodovania, ako je to pri citani alebo pisani. Kempelen pri konstruovani svojho hovoriaceho stroja sledoval skromnejsi, v kazdom pripade vsak realistickejsi ciel. Slo mu "iba" o fyzikalnu syntezu hlasok bez ohladu na ine typy medii (t. j. napr. aj na grafemy).
V tretej kapitole sa uvadzaju obsirne opisy jednotlivych dychacich a vlastnych recovych organov a ich funkcii. Jeho system vyzadoval, aby sa hovorilo o vsetkych zvukoch, ktore tieto ustroje vydavaju, preto tu nachadzame aj opisy mlaskania, skripania zubov, bozkavania, crapania a i., miestami ustiace do isteho fyziologizmu. Dolezite je jeho upozornenie, ze ani jeden organ, okrem hlasiviek, nevznikol prvotne kvoli reci, podobne ako napriklad prsty neboli povodne dane na to, aby hrali na flaute, ani oci na to, aby citali. To je prenho jeden z dokazov, ze svoju rec musel clovek vytvarat a uvedene organy postupne privykat aj na tuto cinnost.
Pri otazke, nakolko presne su opisy recovych organov a ich cinnosti u Kempelena, odkazuje sa zvycajne na E. B r u c k e h o, profesora Viedenskej univerzity a dvorneho radcu, ktory sa o Mechanizme o 65 rokov neskor v knihe Grundzuge der Physiologie und Systematik der Sprachlaute fur Linguisten und Taubstummlehrer (Vieden 1876) vyjadril, ze necital lepsiu knihu o fyziologii hlasok, nez je tato. Najpodstatnejsie vsak je, ze prave od Kempelena je znama zasadna funkcia nadhrtanovych dutin pri tvorbe hlasok. Dovtedy sa totiz myslelo, ze vsetky dolezite pochody na vyprodukovanie hlasky sa odohravaju v hrtane a procesy prebiehajuce v dutinach nad hrtanom su sekundarne. Uz fyziolog D. D o d a r t (1703) zistil, ze priedusnica ma pre vyslednu podobu hlasok len taky vyznam, ze privadza vzduch z pluc do hrtana (od cias G a l e n a sa totiz verilo, ze trachea sa bezprostredne zucastnuje aj na tvoreni hlasu). Kempelenove pokusy prekliesnili cestu k dalsej etape fonetickeho vyskumu. Kedze jeho hovoriaci stroj, zalozeny na simulacii fungovania recoveho traktu, pri hovoreni skutocne aj fungoval, malo to svoje pozitivne dosledky aj vo fonetike. G. U n g e h e u e r v praci Elemente einer akustischen Theorie der Vokalartikulation (Berlin -- Gottingen. Heidelberg 1962) vyznam hovoriaceho stroja W. Kempelena hodnoti takto: "Tato vydarena vokalna synteza usmernila pozornost niektorych vedcov 19. storocia na akusticku funkciu nadhrtanovych dutin a zatlacila do uzadia pozorovanie cinnosti capika, makkeho podnebia, nepravych hlasiviek atd. Cesta k hlbsiemu foneticko-akustickemu pohladu na javy vokalnej artikulacie bola volna" (s.3).
Stvrta kapitola je venovana tvoreniu hlasok (pismen). Terminy (a pojmy) hlaska a pismeno sa v 17. a 18. storoci volne zamienali, co sa odrazilo aj v terminologii a vyklade W. Kempelena. V niektorych pripadoch sa vsak rozlisuju a skuma sa ich vzajomny vztah.
Vokaly Kempelen zaujimavo charakterizuje na zaklade dvoch nezavislych fyziologicko-akustickych parametrov: stupna otvorenosti ust a otvorenosti tzv. jazykoveho kanala (priestor medzi jazykom a tvrdym podnebim). Druhy parameter sa podla Kempelena spaja s pohybom larynxu, co skutocne potvrdili aj najnovsie experimenty. I jeho hierarchia piatich zakladnych samohlasok podla velkosti ustneho otvoru je spravna (A -- 5, E -- 4, I -- 3, O -- 2, U -- 1), menej v zhode s novymi zaznamami je parameter otvorenosti "jazykoveho kanala". Je vsak uplne pochopitelne, ze Kempelen so svojim zrkadielkom nemoze konkurovat modernej rontgenografii. I tak je jeho artikulacna klasifikacia samohlasok ukazkou vynikajucich systematizacnych schopnosti.
Zaujimava je i klasifikacia konsonantov, ktora sa zrodila vlastne v polemike so systemom Courta de Gebelin. U Kempelena nachadzame styri hlavne triedy konsonantov:
1. celkom neme K, P, T
2. vzdusne (Windmitlauter) F, H, CH, S, SCH
3. zvucne (Stimmitlauter) B, D, G, L, M, N
4. vzdusne a zvucne (Wind- und Stimmitlauter) R, J (= Z), V, W, Z.
Ako vidiet, tato schema je zalozena na binarnych protikladoch: 1. -- vzduch, -- hlas, 2. + vzduch, -- hlasm 3. -- vzduch, + hlas, 4. + vzduch, + hlas.
Pri kazdej hlaske sa podrobne preberaju sposoby jej artikulacie i najcastesie artikulacne chyby. Prilohu k spoluhlaskam tvori pozoruhodna cast o spajatelnosti (kombinovatelnosti) hlasok na zaciatku a na konci slov. Doklady sa uvadzaju z mnohych europskych jazykov, medzi nimi aj zo slovenciny ("slovanciny").
V piatej casti sa dozvedame o konstrukcii hovoriaceho stroja, comu vsak predchadzali dlhe obdobia hladania. Kempelen o tom pise: "Staci, ked poviem, ze som celkovo zavrhol tolko suciastok, ze by ich sotva odtiahol silny kon (slovensky preklad, s. 210).
Kempelenov pristroj nebol vlastne "hovoriacim strojom" v pravom zmysle slova, ale mechanizmom, pomocou ktoreho sa dali produkovat hlasky, slova i vety. Na obsluhu bol potrebny jemny sluch, pretoze vokaly i mnohe konsonanty sa kontinualne kontrolovali. Stupen otvorenosti ustneho otvoru i doba kmitania zvuku pri znelych konsonantoch neboli mechanicky determinovane. Medzi predvadzatelom, pocuvajucim a strojom dochadzalo takto k hre s istymi pravidlami. Nejde pritom o neadekvatnost stroja ako syntetickeho modelu, naopak, aj produkcia hlasok u ludi sa riadi spatnou vazbou pocuvania. Takto sa vsak uz, pravda, synteticky postup vizualne neusmernuje, cim odpada moznost dat prilezitost hovorit hluchonenym. Tento ciel si Kempelen ani nestaval, hoci jeho zaujem o tieto veci vyplyva z viacerych pasazi textu (slovensky preklad, napr. s. 55).
Kempelenov hovoriaci stroj mozno interpretovat aj ako poznavaci model. Ak odhliadneme od cisto psychickych komponentov, v komunikacnom procese sa vyclenuju tieto zlozky (etapy): neurofyziologicka cast, organogeneticka (artikulacna) cast, sluchova cast (vonkajsie, stredne a vnutorne ucho) a opat neurofyziologicka cast (prislusne oblasti centralneho nervoveho systemu) pri percepcii. Kempelenov pristroj modeluje artikulacnu a scasti akusticku cast, pricom jeho zasadny prinos spociva vlastne v tomto dvojnasobnom modelovani. Cisto artikulacne modelovanie by este nemalo ozajstnu vedecku hodnotu, bolo by jednoducho len napodobnenim odpozorovanych artikulacnych procesov. Akusticke modelovanie odhalilo zaroven relevanciu vlastnosti nadhrtanovych dutin a dalo vedecku informaciu o procesoch hovorenia. Je relativne univerzalna, a preto ma aj vysoku mieru prediktivnej sily. Pomocou nej mozno opisovat artikulacne procesy v pojmoch vseobecnej akustiky, pripadne ako specificke vlastnosti dutin (H. E. Brekle -- W. Wildgen op. cit.). U Kempelena tento princip nebol este teoreticky zdovodneny; on vlastne stal len pred technickym problemom dosiahnut s materialom, ktory mal k dispozicii, s trubicami, rurami, rurkami, drevenymi skatulami, kartonom, rukavicovinou atd. vytyceny ciel -- napodobnit ludsku rec. Ale prave pri tychto technickych pokusoch simulovat artikulaciu za danych podmienok urobil spominany krok, ktory roku 1829 zdovodnil R. W i l l i s (G. Ungeheuer, op. cit.).
Aj neskorsie sa objavuju pristroje, ktore su modelmi hlasoveho aparatu cloveka a maju mechy vhanajuce vzduch, jazycky a akusticke rezonatory imitujuce pluca, hlasivky i nadhrtanove dutiny. Viacere z nich mozno oznacit viac-menej za mechanicke napodobeniny Kempelenovho stroja -- napriklad Poschov "hovoriaci stroj" (1828), "hovoriaci stroj" J. Fabera (1842) ci Reisov stroj (1937) -- o dalsich porov. u F l a n a g a n a v knihe Speech Analysis, Synthesis and Perception. (Berlin -- Heidelberg -- New York 1965, s. 196 n.). Niektore z tychto pristrojov vyslovovali slova udajne velmi dobre. Podla exaktneho navodu z Mechanizmu zostrojil podobny stroj aj sir Ch. W h e a t s t o n e a predviedol ho v Dubline v r. 1835. O jeho napodobenie sa pokusil, inspirovany Wheatstonom, dokonca aj A. G. B e l l, neskorsi vynalezca telefonu. Kempelenov stroj naposledy predviedol 16. maja 1923 sir R. P a g e t v Londyne (J. L. Flanagan, op. cit.).
Nakoniec mozno konstatovat, ze aj dnesnych syntetizatoroch reci sa casto vyuziva v zasade podobny princip reprodukcie zvukov. Rozdiel vsak spociva v tom, ze namiesto mechanickych zariadeni sa uz pouzivaju elektronicke. Hlasivky sa nahradzaju impulzovym generatorom sluziacim ako zdroj pre hlasky, pricom zdrojom spoluhlasok typu "s" alebo "f" je generator sumu. Elektricke analogy realnych zvukov smeruju do elektronickych zariadeni, ktore byvaju dvoch typov. Zariadenie prveho typu je postavene na modelovani artikulacie, to jest na napodobeni rozlicnych casti ludskeho hlasoveho traktu prislusnymi elektronickymi zariadeniami. Hlasovy trakt predstavuje subor spojenych sekcii, pozostavajucich z kondenzatora a induktivnej casti. Kontrolne signaly v syntetizatoroch sa kostruuju podla analogie s fyziologickymi obrazmi poloh jazyka a pier. Prvy hovoriaci stroj tohto typu schopny vyslovovat cele vety zostrojil v roku 1957 B. R o s e n a dostal meno DAVO (Dynamic analogue of vocal tract -- dynamicky analog hlasoveho traktu). Obsahoval 13 kontrolnych zariadeni, z ktorych kazde imitovalo prislusnu cast recoveho ustrojenstva. Kvalita reci reprodukovanej strojom DAVO bola udajne vynikajuca (G. Ched: Sound. From Communication to Noise Pollution. New York 1970, s. 39).
Zariadenia na syntezu reci druheho typu su zalozene na akustickom modelovani, kde sa uz nepostupuje podla fyziologickej struktury recoveho traktu, ale vyuzivaju sa take parametre ako formantova frekvencia, amplituda, trvanie zvuku a pod. Na rozdiel od metody modelovania artikulacie tu ide o pokusy reprodukovat zvuk so spektografickych zapisov. Prvy akusticky syntetizator, ktory bol verejne predvedeny, skonstruoval anglicky vedec B. L a w r e n c e roku 1952.
Na vyvoji syntetizatorov sa odvtedy pokracovalo predovsetkym v laboratoriach USA, Anglicka, Japonska, Ruska, ale aj inych krajin a takisto u nas. Hladaju sa pravidla, ktore by presne urcovali, ako sa hlasky navzajom ovplyvnuju a ako sa uskutocnuju prechody medzi nimi. Tieto pravidla sa doplnaju o dalsie, ktore maju zabezpecit "logickost" reci, spravne rozlozenie prizvukov, obvykly rytmicky podorys atd.
Mechanizmus ludskej reci ukazuje, ze W. von Kempelen mal solidne znalosti z filozofie jazyka a jeho uvahy o pribuznosti jazykov su prinajmensom pozoruhodne. Svojimi vedomostami by mohol uspesne konkurovat inym ucencom, ktori sa zucastnili na konkurze Berlinskej akademie vied vypisanej v r. 1769 na temu "Mozu ludia so svojimi vrodenymi schopnostami vytvorit rec?". Treba si uvedomit, ze v case vyjdenia Mechanizmu mal sa napriklad F. B o p p, jeden zo zakladatelov porovnavacej indoeuropskej jazykovedy, o par mesiacov len narodit. Pozornost vsak budi najma vlastna foneticka a logopedicka zlozka tejto knihy. Ak aj pozorovanie a studium fyziologie recovych organov a ich funkcii malo v Kempelenovej dobe uz dlhu tradiciu, priamych predchodcov nemal. Mnoho z toho sice preskumal uz L e o n a r d o d a V i n c i v monumentalnom diele Quaderni d'anatomica, ale Kempelen ho nemohol poznat, lebo Leonardo ako fonetik ostal neznamy az do konca 19. storocia (porov. k tomu S. Ondrejovic: Leonardo da Vinci o ludskom hlase a hovoreni -- Vesmir, 67, 1988, c. 10, s. 577--579). Ci uz budeme suhlasit s Zwirnerovcami, ze W. von Kempelen bol zakladatelom experimentalnej fonetiky, alebo nim ostane nadalej pre nas abbe R u s s e l o t (1891), ci ho budeme pokladat za skutocneho zakladatela logopedie ako vedeckeho smeru a praktickej kybernetiky, alebo nie, nemozno upriet tomuto bratislavskemu rodakovi, ze mu patri vyznamne miesto v dejinach vsetkych spominanych oblasti. V kazdom pripade Mechanizmus ludskej reci ostane nesporne vrcholom toho, co sa o tvoreni hlasok vedelo pred 250 rokmi.