 |
|
| Obr.1 |
|
Domáce dopumpovanie - V 60. rokoch prenikajú informácie o svetovom výtvarnom dianí aj do Československa, kde dôležitú úlohu zohráva brnenský teoretik a konceptuálny umelec J. Valoch (1946), ktorý intenzívne sleduje zahraničné dianie a svojím záujmom podnecuje aj českých a slovenských tvorcov. V r. 1969 zorganizoval prvú výstavu partitúr v Dome umenia v Brne a v Prahe a tu sa začína práca na jeho monografii Partitúry, ktorá vyšla v r. 1980 v undergroundovej edícii JazzPetit. Najvýznamnejšou postavou českej scény je M. Grygar (1926), ktorý sa od r. 1964 koncentruje na evidenciu variantnosti línie v priestore, akustické kresby, pôdorysné, vzorcové a prepaľované partitúry. Osobitnú pozornosť si zasluhujú partitúry – linorytové gramoplatne Blahoslava Rozbořila, ktoré prostredníctvom svojho fyziofonografu autor používa ako zdroj zvuku pre „noise“ prezentácie. Na druhej strane Zdeněk Plachý pri komponovaní súčasnej hudby realizuje svoje klasicky hrateľné partitúry s akcentom na vizualitu (napr. tvar hviezdy). Z českých autorov ďalej spomeňme aj postskriptívne záznamy akustických procesov v prostredí, ako záznamy spevu vtákov v tvorbe O. Karlíkovej (1923), letu hmyzu a pohybu riečnych vĺn u M. Maura (1950), pohyb chodca u K. Adamusa (1943) a morských vĺn u M. Zeta (1959). Výtvarne riešené partitúry sú v tvorbe A. Lamra (1943), konceptuálne partitúry J. Steklíka (1938) a J. Valocha (1946) a partitúry určené na akustickú interpretáciu J. Pokorného (1952) a M. Pallu (1952). Milan Dobeš (1929) používa autorskú znakovú partitúru pre svetelno-kinetický inštrument na hudobných predstaveniach v rámci koncertného turné American Wind Symphony Orchestra v r. 1971 v USA. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v 70. a 80. rokoch umelci vytvárajú „partitúry“ environmentov, evidencie prostredia a diania v ňom a neskôr aj “partitúry” inštalácií. 60. roky boli na Slovensku progresívne aj v oblasti Novej hudby, a tak prvé grafické partitúry sa objavili aj na prvých dvoch ročníkoch medzinárodného sympózia pre Novú hudbu, Smolenice 1968 – 1969. Hudobný skladateľ Ladislav Kupkovič vytvoril grafickú partitúru Osemhran samoty, nudy a strachu (1962) s notovou osnovou v tvare kružnice. Na 2. medzinárodnom seminári pre Novú hudbu v Smoleniciach 1969 M. Adamčiak a R. Cyprich realizovali aj skladby umelcov Fluxusu (B. Patterson: Paper Piece).
 |
|
| Obr.2 |
|
V súvislosti s vybudovaním a rozvojom Elektroakustického štúdia Slovenského rozhlasu hudobní skladatelia (L. Kupkovič, P. Kolman, I. Hrušovský, M. Adamčiak, M. Bázlik, H. Domanský a neskôr V. Kubička, J. Ďuriš, P. Machajdík, M Piaček a iný ) realizujú svoje kompozície pre elektroniku hlavne formou vizuálnych partitúr ako jednej z najpriateľnejších foriem zápisu skladieb. J. Valoch na výstave v Dome umenia v Brne (1969) predstavil aj tvorbu Milana Adamčiaka (1946), ktorý spolu s Róbertom Cyprichom (1951-1997) patrí k priekopníkom vizuálnych partitúr na Slovensku. Milan Adamčiak začínal s tvorbou grafickej hudby a grafických partitúr v r. 1965, paralelne s privátnymi akciami a vizuálnou experimentálnou poéziou. Spolu s mladším kolegom R. Cyprichom zrealizoval viacero umeleckých projektov s intermediálnym presahom rôznych umeleckých žánrov. V r. 1969 zorganizovali v Ružomberku I. Večer novej hudby (Partitúry a projekty), kde v rámci Ensamble Comp. (M.Adamčiak, J. Revallo, R. Cyprich) bola realizovaná Adamčiakova Trojrozmerná partitúra. V 1970 mal Adamčiak samostatnú výstavu (Visual Music) svojich netradičných partitúr vo V-klube v Bratislave. V 70.-90. rokoch Adamčiak ďalej pracoval na svojich vizuálnych partitúrach, pričom permanentne uvažuval o možnosti zvukovej realizácie. V centre jeho pozornosti sú hudobné charakteristiky (štruktúry, rytmus a plochy) a ich vzájomné vzťahy. Zaujíma ho otázka prostredia (Vodná hudba, textová partitúra – inštrukcia, 1970), inštrukcie na koncertné realizácie (Tentatori – Pokušitelia, partitúra pre hudobné diavadlo, 1969), v ktorých ozvláštňuje koncerty vážnej hudby, ale aj intermediálne presahy a syntézu hudby s divadelnou akciou (Hommage ? A. Rimbaud – Balet pre päť tanečných a päť speváckych dvojíc, 1969). Adamčiak partitúry realizuje v kresbe, grafoch, kolážach, objektoch, asamblážach, kumuláciách a pod. Prezentoval ich v rámci niekoľkých samostatných výstav, napr. Partitúry a projekty (Bratislava, 1979, 1985 s A. Szaboom), Partitúry a hudobné koncepty (1991, Galéria ARTdeco, N. Zámky), Notácie (Gerulata, Bratislava, 1992), Partitúry a akustické objekty (Berlín, 1992), Partitúry (Galéria Medium, Ružomberok, 1995), Partitúry (SNG – Dunajská Streda, 2000) a na samostatnej výstave v Nitranskej galérii (2000), CC Centrum v Bratislave (2001) a Považskej galérii v Žiline (2001). Jeho partitúry boli vystavené na výstave Hudba a výtvarné umenie (SNG, 1991) a Šesťdesiate (1995). So svojimi partitúrami Adamčiak urobil niekoľko akcií (Severné Anglicko na Severnom Slovensku, Poprad, 1993), na ktorých ich rozdával alebo trhal. Najrozsiahlejšia prezentácia hudby podľa Adamčiakových grafických partitúr sa realizovala na troch klavíroch počas multimediálnho performance Ľavá ruka univerza v rámci projektu Piano Hotel (1997).
 |
|
| Obr.3 |
|
U výtvarníka Dezidera Tótha (1947) zaznamenávame prvé počiatky a dotyky s vizuálnymi partitúrami v r. 1971 (Ochrana prírody) a tie naplno rozvinul v 1976-78, kedy vytvoril blok 70 kresieb na notovom papieri pod názvom Partitúry, ktoré vystavil v r. 1978 v Galérii mladých v Brne (kurátor J. Valoch). V r. 1982 zrealizoval ďalších 9 kresieb pod názvom Partitúry po zásahu, ktoré o rok neskôr vystavil v Českom Těšíne. Odvtedy sa partitúram ďalej nevenuje. Jeho partitúry vznikali vplyvom prítomnosti J. Valocha a zrkadlia viac dianie tej doby na českej scéne ako samotný problém partitúr. Jeho vizuálne parafrázy partitúr sú založené na výtvarných paradoxoch, verbálnych a vizuálnych hrách, neuchopiteľnom humore a pôvabe banality. Sú lyrické až anekdotické a neboli určené na hudobnú interpretáciu. Po kontaktoch s D. Tóthom vytvára od r. 1978-9 vizuálne partitúry sklár Štěpán Pala (1944). Ide zväčša o kresby tušom, v ktorých reaguje na vlastnú štruktúru notovej osnovy, ktorú vizuálne modifikuje a transformuje cez dynamické zmeny štruktúr, rytmické plochy, zrkadlenie, prestupovanie “myslených, hudobných” plôch. Už v tých rokoch je naznačené stretnutie partitúr a jeho druhej línie tvorby - otvorenej geometrie rastu, zmnožovania rovnoramenného štvorstenu, ktoré naplno realizoval v r. 1992. Pri príležitosti prvej výstavy v r. 1991 Š. Pala realizuje partitúry aj sieťotlačovou technikou a predstavil ich v Galérii B v Bratislave (v rámci Festivalu intermediálnej tvorby organizovaného Spoločnosťou pre nekonvenčnú hudbu – SNEH) a v Galérii ARTdeco v Nových Zámkoch. Od r. 1979 Š. Pala vytvára pomocou niekoľkých metronómov aj zvukové záznamy rytmických štruktúr a polí podľa svojich vizuálnych partitúr. V r. 1998 realizoval na počítači (v programe 3D) partitúry, ktoré riešia vzťah priestorovej geometrie k pohybu v čase. Výstupom sú počítačové kresby, ale aj pulzujúce, tzv. pohyblivé partitúry, ktoré sú animáciou päťlinajkovej notovej osnovy ukotvené v geometrii štvorstenu. V tzv. Farebných partitúrach (1998) s evidentnými stopami po tečení farebnej hmoty sa prejavuje záujem o plynutie času, základnej otázky hudby. Koncom 90. rokov vznikajú projekty realizácie vizuálnej partitúry vo forme sklenených objektov.
Nezávisle od diania v bratislavskom centre vytvára v Košiciach Peter Kalmus (1953) Partitúry - básne od roku 1983, ktoré prvýkrát vystavil v rámci albumových projektov v Prahe 10, Strašniciach v r. 1985 a v r. 1988 na výstave v Galérii kontajner v UND (Ukrajinskom národnom divadle) v Prešove. Bratislavskému publiku sa predstavil v r. 1993 (výstava Združenia 1992, Umelecká beseda a Geometria Viva v Dome umenia). Komplexne boli jeho partitúry prezentované na samostatnej výstave Monopolia v galérii ŠUP-ky v Bratislave (1995). Kalmus svoje partitúry interpretuje aj v intenciách vizuálnej poézie. Jeho partitúry sú reliéfne spracované voľné listy a časť je radená do dvoch kníh (100 a 200 voľných listov). Kalmus pracuje s veľkými formátmi papiera (A1), dodržiava pravidelnosť notových liniek, do ktorých zásahuje sochárskymi technikami (gestom, úderom), alebo plochy papiera vytrháva, lepí, perforuje, brúsi, frézuje, čím vytvára monochrómne biele partitúry, na rozdiel od vypaľovaných a korozných. Kalmus svoje partitúry vníma aj ako individuálne kontemplácie, akýsi duchovný priestor, v ktorom rieši nielen estetické, ale aj filozofické otázky prázdna (L. Wittgenstein) a samoty (J. P . Sartre). Maľby Svetozára Ilavského (1958) syntetizujú ambivalentný vzťah transformácie zvukovej podoby do vizuálnej s jej opätovnou reinterpretáciou v akustickej forme. So svojou hudobnou skúsenosťou vnáša do maľby prvky náhody a vlepuje vlastné EKG záznamy z počúvania hudby a ich vizuálnu podobu komponuje do evokácií partitúry (Koncert pre J. Cagea, 1989 - 91).
V roku 1986 Ladislav Snopko prezentoval vzťah hudby a výtvarného umenia, architektúry a archeológie v projekte Archeologické pamiatky a súčasnosť - Partitúry a projekty, v rámci ktorého boli prezentované aj vizuálne partitúry (M. Adamčiak, P. Machajdík a M. Murin). V r. 1989 a 1991 sa v austrálskom Perthe uskutočnili koncerty podľa Vizuálnej kompozície (1987) M. Murina publikovanej v austrálskom časopise pre súčasnu hudbu EVOS. Podľa garafickej partitúry M. Murina bola realizovaná aj hudba pre akustickú inštaláciu Travelling Art Museum dua LENGOW & HEyeRMEarS v roku 1997. Z pohľadu grafických partitúr bola významná výstava Hommage ? Cage (1992, kurátor J. Cseres) v budove Slovenského rozhlasu v Bratislave a výstava grafických partitúr J. Cagea (kurátor M. Adamčiak), na ktorej otvorení v SNG sa Cage osobne zúčasnil. V čase Cageovej výstavy mal M. Adamčiak samostatnú výstavu Notácie v Galérii Gerulata v Bratislave. Jedna z najkomplexnejších zbierok grafických partitúr na Slovensku je sústredená a pravidelne prezentovaná v rámci projektu HEyeRMEarS ako následníka podobne orientovanej ARTdeco Gallery v Nových Zámkoch (1991-93), ktorá v koncepcii J. Cseresa pripravila autorské výstavy partitúr M. Adamčiaka, Š. Palu a M. Grygara. Textovo orientovaným vizuálnym partitúram bola venovaná aj samostatná výstava M. Murina v Galérii Střepy v Brne v máji 2001, pričom grafické partitúry (Signature, a Telová-pupíková partitúra) boli živo interpretované na vernisáži.
Popis k obrázkom:
Obr.1 - Milan Grygar: Pôdorysná partitúra
Obr.2 - Blahoslav Rozbořil: Pocta Johnovi Cageovi, fonolinoryt ako partitúra, 1989
Obr.3 - Juraj Ďuriš: Sny, 1987
|
