János Descényi - O súťažiach elektroakustickej hudby, pôsobení v porote, základných princípoch hodnotenia Drahí priatelia, dovoľte mi začať slovami, ktoré napísal pred deväťdesiatimi rokmi môj najobľúbenejší básnik Rainer Maria Rilke a ktoré adresoval mladému básnikovi: „Ťažko možno pristupovať umeleckému dielu kritickými slovami, obyčajne z toho vzniknú viac či menej úsoešné nedorozumenia. Ani jednoduchá vec nie je taká jednoznačná a vysvetliteľná, ako by si niekto mohol myslieť. Väčšina udalostí sa odohráva v priestore, kam nepreniklo jediné slovo a umelecké diela sú ešte nepopísateľnejšie než iné veci. Životnosť týchto tajomných činiteľov je neporovnateľne dlhšia než naše pominuteľné životy.“ koniec citátu. Prirodzene, v roku 1903 nebolo ani pomyslenie na hudobné súťaže, či už pre interpretujúcich umelcov, alebo skladateľov. Vlastne dodnes msa mi nepáči myšlienka súťaženia v hudbe, pretože výsledok nemožno merať konkrétnymi číslami, ako napríklad v športe. Hudobná súťaž je dokonca ťažšie hodnotiteľná než krasokorčuľovanie, v prípade ktorého je možnosť merania už veľmi nejednoznačná. Rozdiel medzi veľmi zlým - amatérsky zlým - a veľmi dobrým - profesionálne dobrým - je dosť evidentný. Kedže, ale väčšina diel prezentovaných v skladateľských súťažiach je z profesionálneho hľadiska prijateľná, subjektívna zložka hodnotenia má na rozhodnutí extrémne veľký podiel - a to aj v prípade profesionálne výborne pripravenej poroty. Hodnotenie diel prezentovaných na súťažiach sa v priebehu rokov veľmi často menilo a modifikovalo. Ale musíma vziať na vedomie, že hodnotenie rôznych diel sa menilo v priebehu storočí aj bez akéhokoľvek súťaženia a tak tomu bude vždy. Bol to Mendelssohn, kto objavil Matejské pašie, ale súčasne, kto si dnes pamätá - okrem niekoľkých muzikológov a folológov - skladateľa X alebo Y, ktorý mal ohromný úspech v minulom storočí? Znamená to teda, že nemáme organizovať žiadne súťaže? Nie, vôbec nie. Vždy záleží na samotnom účastníkovi - v našom prípade na skladateľovi - či vezme na seba riziko víťazstva alebo prehry v súťaži. (Aj keď si myslím, že po nejakom čase preňho prestane byť táto otázka zaujímavá.) A preto môžeme povedať, že v podstate to nie je jednotlivec, kto zvíťazil, ale spoločenstvo ako celok. Osoba víťaza je iba sekundárnou otázkou. On je vyvolený, vybraný - ak má dosť šťastia - podľa najvyšších požiadaviek danej doby. Na čom záleží, je samotný fakt, fakt byť vybraným, mohol by som to nazvať aj výberom, to snáď znie objektívnejšie. V našej dobe, keď umelecká hudba už nie je v centre záujmu spoločnosti. (Zaujímalo by ma, či - odkedy môžeme hovoriť o existencii tohto druhu hudby v rámci európskej kultúry - vôbec niekedy bola.) Ba čo viac, zdá sa, že stráca svoje zvyškové pozície. Potom je ale životne dôležitá existencia tvorivých pracovísk (inštitúcií, záujmových zdužení, etc.), ktoré by mali poskytovať domov pre umeleckú hudbu, alebo, ak chcete - pre jeden zo žánrov tohto druhu hudby. (Pre absenciu lepšieho výrazu, dovoľte mi nazývať náš predmet záujmu, elektroakustickú hudbu - čo je samo o sebe kolektívne označenie - žánrom. Z vedeckého hľadiska nemôžem prebrať za toto označenie zodpovednosť, kedže teória hudby sa neomylne vyhýba jej presnému zaradeniu. Ale pre túto príležitosť je to postačujúce.) 1. Hudobné tvorivé pracovisko- vytvárajúc nevyhnutné technické zázemie - umožňuje vznik umeleckého diela; poskytuje autorom nielen technické vybavenie, ale aj určitú duchovnú a intelektuálnu oporu. A nesmieme podceňovať ani finančnú podporu. 2. Hudobné tvorivé pracovisko - zhromažďujúce mladých ľudí, dokonca aj veľmi mladých - prispieva k ich umeleckému vzdelávaniu. 3. Hudobné tvorivé pracovisko - v závislosti od svojho organizačného talentu a propagačnej aktivity - slúži zároveň aj tým potrebám ľudskej spoločnosti, ktoré si jej jednotliví členovia možno ani neuvedomujú a nedožadujú sa ich naplnenia. Medzi takéto tvorivé pracoviská by som zaradil aj Experimentálne štúdio v Bratislave, ktoré zohráva významnú úlohu v strednej a východnej Erópe. nespomínam to náhodne, veď viacerí maďarský skladatelia už pracovali v tomto štúdiu. Jedna z celkom prvých maďarských elektroakustických kompozícií Mariphonia od Zoltána Pongrácza bola realizovaná taktiež v tomto štúdiu. Pracovná metóda skladateľskej súťaže - ako vyplýva z niekoľkoročných skúseností vo veci toho čo je dôležité a čo nie - sa postupne zmenila a pravdepodobne sa bude meniť aj v budúcnosti. Táto otvorenosť je nevyhnutnosťou. Ako sa postupne mení tvorba a plynie čas, žáner odmieta všetko, čo nie je potrebné a ďalej rozvíja to, čo je považované za podstatné - rôzne kategórie súťažného žánru sa menia v nadv)znosti na to. Metóda sa snaží vyhovieť požiadavkám, ktoré sú určené samotným žánrom, jeho intelektuálnym, tematickým a technickým vývojom. Čo sa týka intelektuálnych, tematických a estetických aspektov práce poroty, naše normy - a to zaujímavým spôsobom - sa od seba nelíšia tak, ako by sa to dalo očakávať podľa vzájomných odlišností našich základných filozofických teórií. Je zrejmé, že táto výhodná situácia vychádza z profesionálnej zdatnosti a skúseností členov poroty, získanej za mnohé roky, počas ktorých sa zaoberajú týmto predmetom. Tým chcem povedať, že nemusíme byť schopní napísať knihu o hudobnej kompozícii, musíme ju len vedieť istým spôsobom klasifikovať. (Samozrejme, toto sa neudeje bez diskusií.) Ale situácia je rovnaká v oboch prípadoch: niektorí z členov poroty trvajú na absolútnych filozofických hodnotách, zatiaľ čo iní popierajú existenciu takýchto kategórií. je zjavné, že tí, čo sú za absolútne hodnoty, nepopierajú ich historicky premenlivé pôsobenie; na tomto mieste nám postačí, ak dáme dôraz na premenlivé pôsobenie. Posudzovať absolútnosť alebo relatívnosť vecí ale nie je úlohou poroty, hoci tak v prípade potreby môže urobiť. Som však stále presvedčený, že za subjektívnymi názormi a súdmi členov poroty leží akýsi druh spoločenskej a filozofickej objektivity. Je možné, pre elektroakustickú hudbu existuje zvláštna estetika? Odpoveď znie áno, aj nie. Čo sa týka špecifickosti žánra - existuje, tak ako filmová estetika tvorí súčasť estetiky dramatických žánrov. Ale pravidlá dramaturgie (ktoré sú samy osebe pomerne premenlivé) sú záväzné. Takže, aj keď existujú špecifické aspekty, musia sa za nimi skrývať základné princípy, podľa ktorých môžeme posudzovať stredovekú gregoriánsku hudbu, pieseň afrických Pygmejov či computerovú hudbu na základe rovnakého princípu. Existujú však vôbec takéto všeobecné základné princípy? Rád by som len veľmi skromne povedal, že dúfam, že existujú. V každom prípade, som veľmi opatrný, aby som neprednášal stanoviská ex cathedra. Nemám v úmysle ukazovať takéto veci - a ak som sa ich dostatočne nevyvaroval - tak som sa sám ukryl za otázky.