Gian Franco Maffina - Nadácia Russolo Pratella - šanca pre mladých skladateľov elektroakustickej hudby Nadácia Russolo Pratella vznikla v roku 1979 s cieľom usporiadať celý ikonografický matreiál, ktorý zozbieral počas výskumov o futuristovi Luigi Russolovi. Vďaka obsažnému materiálu (listy, plagáty, partitúry, fotografie, hudobné nástroje) sa Nadácia stala neodmysliteľným orientačným bodom pre všetkých, ktorí si chcú prehĺbiť znalosti o tejto málo známej oblasti futurizmu i o najväčších predstaviteľoch jeho prvej a druhej generácie. Najobsažnejší a najkompletnejší je archívny materiál o osobnosti a diele maliara - hudobníka, futuristu Luigiho Russola, ktorý svojimi, v porovnaní s vtedajším hudobným vkusom, prinajmenšom revolučnými a vizionárskymi teóriami ohromil hudobný svet, keď okrem iného vyhlásil „... v budúcnosti bude pre nás väčším pôžitkom načúvať harmóniu hluku električiek, motorov, vozidiel a zástupov, ako sa započúvať napríklad do Heorickej, alebo Pastorálnej...“ Jeho „intonarumori“ - skutočné prístroje leonardovského charakteru vzbudili záujem vtedajších najvýznamnejších avandgardných hudobníkov, akými boli Stravonskij, ravel, Prokofiev, Honneger, Varese, atď. Preto ho medzinárodná kritika - aj keď nesskoro - uznala za jedného z historických prarodičov elektroakustickej hudby. Počas svojej päťnástročnej činnosti sa naša Nadácia neobmedzila len na zvyčajnú archivársku prácu, ale pripravila dokumentárnu expozíciu o tejto okúzľujúcej owsobnosti, ktorá narušila princípy hudobnej tvorby, pre najvýznamnejšie svetové múzeá. Publikovala rozsiahlu monografiu Lugiho Russola a na základe originálnych projektov zrekonštruovala šasť intonarumori, autentických zvukových nástrojov na vytváranie a modifikovanie „zvuku-hluku“, ktorými Russolo predbehol o takmer 30 rokov zvukové efekty, ktoré vytvoril v roku 1948 Pierre Schaeffer svojou „musique concrete“ pomocou celkom iných technologických postupov. Okrem toho sa za pomoci týchto výnimočných nástrojov, dnes už jediných na svete, podarilo zostaviť malú antológiu futuristickej hudobnej tvorby. Obsahuje kompozície pre klavír, sláčikové kvarteto, hlas a intonarumori od Luigiho Russola, F. B. Pratellu, F. Casavola, S. Mixa, A. Giuntina, hudobné prepisy básní a futuristických onomatopojí od G. balla, F. Deperu, F. T. Marinettiho v úprave Rossany Magie, vokálnej interpretky tohoto Petit Café Concert Futuriste, boli uvedené v najvýznamnejších divadlách a na najvýznamnejších hudobných festivaloch celej Európy. Napr. v Centre George Pompidou na pozvanie IRCAM, v Academie de France v ríme, v teatro dell Opera v Janove, v Bochum Museum, v Mozartuem Salzburg, v Teatro alla Scala v Miláne, na Univerzite vo Valencii, v Teatro La Fenice v Benátkach, v die Ijsbreker v Amsterdame atď. Dúfame, že niekedy v budúcnosti zaznejú aj tu u vás. V septembri 1979 založila Nadácia Concorso Internazionale L. Russolo, súťaž pre mladých skladateľov elektroakustickej a computerovej hudby, ktorá má dnes už 15 rokov. Táto súťaž si časom získala v medzinárodnom kontexte prestížne miesto. Dôkazom toho je, že účastníci prichádzajú zo všetkých kontinentov, že o našu činnosť sa zaujímajú početné masmédiá a že v porote súťaže sa vystriedali prestížne osobnosti medzinárodného hudobného života, ako napr. P. Schaeffer, F. Bayle z GRM/INA v Paríži, B. Parmeggiani, L. De Pablo, G. M. Koenig z Utrechtu, G. Di Giugno, vedecký riaditeľ IRCAM v Paríži, P. Grossi, riaditeľ CNUCE/CNR v Pise, A. Vidolin z CSC Padova, ak chceme spomenúť len tých najvýznamnejších. Okrem toho mnohí víťazi súťaže zastávajú dnes významné miesta v oblasti elektroakustickej hudby, ako napr. Michael Redolfi — riaditeľ CIRM v Nice, Riszard Szeremeta - riaditeľ Experimentálneho štúdia poľského rozhlasu vo Varšave, Christian Calon - technický riaditeľ GMEN v marseille, Juraj Ďuriš z Experimentálneho štú Musím sa však priznať, že napriek našej živej propagačnej činnosti, situácia v Taliansku - čo sa týka elektroakustickej hudby - nie je veľmi uspokojivá, hoci na mnohých konzervatóriách zriadili katedry na vyučovanie tohoto predmetu a výskumné centrá pracujú v najvýznamnejších talianskych mestách, ako Miláno, Pisa, Florencia, Rím. Ale svetoznáme Fonologické stúdio RAI v Miláne, založené v roku 1955 Brunom Madernom a Lucianom Beriom a kde pracovali J. Cage, H. Pousseur, L. Nono a mnohí ďalší, je zatvorené už 10 rokov a zatiaľ sa nepredpokladá, že by ho otvorili. A práve s cieľom prediskutovať tieto aj iné problémy, zorganizovala naša nadácia v roku 1989 Prvý národný kongres skladateľov elektroakustickej a computerovej hudby, ktorého sa zúčastnili hudobníci z celého Talianska, novinári z významných denníkov, riaditelia literárnych a hudobných vydavateľstiev. Témou kongresu bola „Tvorba, vysielanie a masmédiá“. V úvodnom prejave som načrtol témy diskusie, ktoré pre krátkosť času zhrniem v podstatných bodoch: „... Chcel by som sa od tu prítomných vážených kolegov dozvedieť, či je táto situácia porovnateľná so situáciou v ich krajinách. Aby sa elektroakustická hudba nemusela zredukovaž na život v gete vylúčený z kultúrneho koncertu krajiny je podľa môjho názoru nevyhnutné, ak sa nechceme uspokojiť s obyčajnou samochválou, aby sme sa spoločne zaoberali - možno na tomto mieste, na budúcom sympóziu - aj touto problematikou.