Lothar Voigtlaender - Situácia elektroakustickej hudby v Nemecku dnes, tri roky po revolúcii Pri príležitosti Medzinárodného fóra elektroakustickej hudby tu v Bratislave je mi cťou informovať o situácii elektroakustickej hudby v Nemecku. Rád by som to spravil vo forme „momentky“. Mementka preto, lebo sú veci v pohybe, a rôzne estetické smerovania a prúdenia v Nemecku na seba narážajú a stretávajú sa zvlášť koncentrovane práve v Berlíne. Z thto pohľadu sú zrejmé dve možnosti vývoja nemeckej elektroakustickej hudby - môže nastať vzájomné obohatenie skladateľských rukopisov, estetických pohľadov, ale nedá sa ani vylúčiť, a nechcem to teraz hodnotiť negatívne, že sa presadí len určitý smer. Hovorím tomuto pohľadu momentka aj preto, že práve dnes nastáva tá šťastná chvíľa, že vývoj elektroakustickej hudby, ktorá má v Západnom Nemecku už dlhú tradíciu, a vývoj posledných 10 až 20 rokov vo Východnom Nemecku sa stretávajú naozaj neobvyklým spôsobom. Nebudem teraz popisovať západonemecký vývoj, je k nahliadnutiu vo všetkých dobrých encyklopédiách. Poznáme Kolínsku školu, Stockhausena, technický a kompozičný výskum v Damstadte, ktoré hrajú dodnes významnú úlohu, neskôr prišli štúdia v Essena, osobitná pozornosť prináleží podľa mňa štúdiu vo Freiburgu, ktoré sa upísalo live-electronic. To je teda približne Západonemecká scéna, teda bodovo veľmi koncentrované elektroakustické aktivity, ktoré ale podľa mňa netvoria žiadnu nadstavbovú, veľkú západonemeckú scénu, ale sú sami v sebe esteticky veľmi koncentrované. Úplne iný bol vývoj vo Východnom Nemecku, ktoré sa na základe politickej situácie dostalo až veľmi neskoro k žánru elektroakustickej hudby. za východiskový bod možno považovať rok 1970, ale skutočným štartom bol až rok 1975. Vo Východnom Nemecku prebehlo niekoľko osamotených pokusov zriadiť samostatné štúdio pre elektroakustickú hudbu, ale dnes už nie je tajomnstvom, že to nebolo v zmysle kultúrnej politiky našej krajiny. Snahy boli okamžite zastavené a skutočné otvorenie sa smerom k medzinárodnej scéne sa odohralo v až sedemdesiatych, začiatkom osemdesiatych rokov. Tu je treba spomenúť dve štúdia, ktoré nadobudli signifikantný význam pre východonemeckých skladateľov. A je potrebné spomenúť aj ich mená. Paul - Heinz Dietrich bol prvý, ktorý odcestoval do Varšavy, kde realizoval svoje live-elektronické inštrumentálna diela u Jozefa Patkowského. Neskôr sa však úplne sústredil na využitie prvkov live-elektronic a inštrumentálnej hudby a nepokračoval v ceste tape-music, alebo - povedzme - rádiofónnej hudby. Tu treba spomenúť ďalší zdroj - Georg Katzer a Lothar Voigtlaender dostali možnosť cestovať do Bratislavy v roku 1975 a tu prišiel rozhodujúci impulz prostredníctvom Petra Kolmana a šťastného vývoja štúdia v Bratislave, ktoré udržiavalo intenzívne kontakty so zahraničím, malo úspešné skladby vo Francúzsku, na súťaži v Bourges, a tieto impulzy sme my, obaja skladatelia, mali takto sprostredkované. A pritom sme mali veľké šťastie, a preto to takto rozprávam, lebo východiskový bod, tento point de depart bol skutočným inicializačným momentom - jednoducho obaja sme mali to šťastie, že naše prvé skladby dostali v Bourges čestné uznanie, resp. cenu. Ide o Katzerovo Rondo a moju Meditation sur les temps. Tieto skladby nás zaviedli do francúzska. A tu, a to musím zdôrazniť, ďaleko od nemeckej scény, ku ktorej sme vtedy nemali priamy prístup, spoznali sme medzinárodnú elektroakustickú scénu v Bourges, oboznámili sme sa s problémami musique concrete, musique á programme, musique mixte, všetkými multimediálnymi formami až k experimentálnemu filmu. Osobitné impulzy prichádzali rovnako z európskych krajín ako aj zo zámoria, počuli sme zaujímavé projekty z Kanady, Ameriky ale aj z utrechu, Stockholmu, švajčiarských a holandských štúdií. to boli impulzy, dúfam že som na žiaden nezabudol, teda to boli následné impulzy, ktoré ovplyvnili našu tvorbu. V tomto zmysle vznikli vo Východnom nemecku diela, ktoré sa prikláňajú Mali sme šťastie, že naše rozhlasové stanice veľmi skoro zistili, že táto umelecká forma „rádiofónneho komponovania“, tape music, kompozície vedúce smerom k rozhlasovej dráme, intenzívne použitie slova, jeho zatavenie do hudby, čo u nás nebolo vôbec zvyčajné, je zaujímavá a rádio nám otvorilo svoje dvere, ponúklo objednávky na diela, a my sme mohli tieto formy kompozície dôkladne rozpracovať. Georg Katzer a ja sme potom čoskoro založili „Werkstatttage“ - workshop elektroakustickej hudby v Berlíne, ktorý sa konal každoročne. Pozývali sme naň muzikológov, ktorí hovorili k určitým témam a našou snahou bolo pritiahnúť medzinárodnú scénu, prekonať istú provinciálnu obmedzenosť myslenia. Mali sme hostí z Freiburgu, štúdio z Bourges, Stockholm, nebudem ich všetky vymenúvať - pozvali sme Budapešť, Bratislavu, presne sa pamätám - tej patrilo jedno z prvých pozvaní, aby sme naše spomínané korene a vývoj v správnom čase zachytili a zdokumentovali. Teraz som teda na mieste, kde možno vyhlásiť, že v zjednotenom Nemecku, spojenom Berlíne sa tieto dve spomenuté smerovania stretávajú. Scéna okolo Georga Katzera a mojej osoby sa pomerne rozšírila. Georg Katzer založil na Akadémii umení štúdio a vychoval rad žiakov, čiastočne sme mali aj spoločných študentov. ja som počas siedmych rokov viedol prázdninový kurz súčasnejj hudby v Gere, na ktorom študenti vysokých škôl z Drážďan, Weimeru, Lipska a berlína, ktorí nemali k dispozícii vlastné štúdia, dostali možnosť v intenzívnom 8 až 14 dňovom kurze pracovať s prostriedkami elektroakustickej hudby. Ako je známe, v Západnom Berlína výrazne začalo pôsobiť štúdio technickej univerzity, rovnako aj štúdio na Vysokej škole muzických umení, ktoré ovplyvnili elektronické konponovanie v posledných desaťročiach svojimi špecifickými estetickými premisami, nami registrovanými a uznávanými. Tak a teraz tu máme spomínané šťastné stretnutie - ale musím konštatovať, že v podmienkach trhového mechanizmu a kapitalizmu, v situácii zrastania-scelovania oboch nemeckých štátov prekonáva umenie veľmi ťažkéčasy. Je odkázané samé na seba, musí s málom peňazí dokázať pomerne veľa, ako to už často museli dokázať naši predkovia. Sú to - nepoviem nežičlivé, ale tvrdé a namáhavé časy pre umenie. Rád by som ale povedal, že keď sa s negatívnymi aspektami zmierime ako s faktom, a manifestujeme svoje pevné odhodlanie ich jednoducho prekonať a obrátiť sa k pozitívnym aspektom vecí, môžeme spolu s Martinoom Lutherom Kingom zistiť, že: „Každá kríza má okrem svojich nebezpečenstiev aj svoje možnosti“. V tomto zmysle je ideologické zneužívanie umenia, ktoré prevádzal náš rozpadnutý režim zažehnané, umenie je, ako som už povedal, odkázané samo na seba a my dúfajme a želajme si, aby sme v Nemecku využili šancu stretnutia rôznych estetických smerov v oblasti elektroakustickej hudby predovšetkým v jej prospech. Na medzinárodnom fóre elektroakustickej hudby mám zároveň možnosť uviesť zvukové príklady k predchádzajúcim úvahám. Rád by som pri tejto príležitosti zablahoželal hlavným usporiadateľom, Jurajovi Ďurišovi a Andrejovi Zmečkovi k tomu, že sa toto stretnutie uskutočnilo. Je to pre vývoj, ktorý prekonáva Východná Európa enomme významné, že Bratislava si zobrala na seba túto úlohu, a vývoj, ktorý desaťročia vyrastal z tohto miesta a štúdia sa zdokumentuje. Sme v čase prelomu, a nebezpečie, že na vývoj sa zabudne alebo sa znivelizuje je veľmi reálne. Na IFEM sa teda nepozerám len ako ne jedinečnú aktivitu, ale aj ako na muzikologicky, hudobno-vedne vysoko zaujímavú, koncentrovanú konferenciu, ktorá nám pomôže zdokumentovať našu vlastnú minulosť a vznik. Ešte raz teda vďaka Jurajovi Ďurišovi a Andrejovi Zmečkovi, že sa tento festival uskutočnil.