Mark Rais Pätnásť rokov estónskej elektroakustickej hudby Minulý rok oslávila estónska elektroakustická hudba svoje pätnáste výročie. Prvé estónske elektroakustické a computerové skladby vznikli v roku 1978. Predhistória elektroakustickej hudby v Estónsku sa datuje už od roku 1966, kedy Arno Rohlin pripravoval realizáciu computerových skladieb. S týmto zámerom vstúpil do počítačového strediska Estónskeho rozhlasu. V tom čase však bolo toto počítačové stredisko využívané na tajné účely a Rohlin v ňom nemohol realizovať svoje hudobno tvorivé zámery. Nakoniec sa stal známym muzikológom – štrukturalistom. Druhý pokus o vytvorenie computerovej skladby sa spája s menom Arvo Pärta. Pärt však dospel k presvedčeniu, že vo vtedajších podmienkach sovietskeho Estónska nie je z politických dôvodov možné realizovať autonómnu computerovú kompozíciu. Preto, aspoň pokiaľ mi je známe, v zozname jeho tvorby čisto computerová kompozícia absentuje. Autorom prvej realizovanej computerovej skladby v histórii estónskej hudby som sa stal náhodou práve ja. Pravdaže – táto náhoda vznikla v dôsledku prirodzeného vývoja a prvým autorom sa mohol stať aj ktokoľvek iný. V roku 1978 Estónsko disponovalo silným skladateľským zázemím. V skladateľskej praxi už boli rozšírené systémy založené na využití počítačov (napr. systém Tintinnabuli A. Pärta). Úspešne sa rozvíjala náuka o akustike, psychoakustike a matematická muzikológia… (Dokumentujú to diela A. Rohlina, M. Remmela, I. Rüütela, J. Sarva, U. Lippusa, J. Rossa a ďalších.) Na duhej strane, v tom čase bola naša nevedomosť výhodou. V štúdiách boli k dispozícii iba počítače prvej generácie a môj pohľad na computerovú hudbu v roku 1978 bol podobný Xenakisovmu o dvadsaťpäť rokov skôr: Bol som presvedčený, že hudba sa dá na počítači iba komponovať. Hrať ju treba naživo. Všetky štruktúry, matematické korelácie a princípy výstavby computerovej skladby som našiel v tradičných kompozíciách a čiastočne v akustických systémoch J. Soonvalda a J. Rossa (posledne menovaný spolupracoval ako programátor na mojej prvej computerovej skladbe „Eine kleine Nachtmusik“). Hudobná forma skladby je založená na dodekafónii – použitie sérií, diapazón akordov a dispozícia kulminácií boli riadené počítačom. Výsledná skladba bola hraná na syntezátore. Kompozícia bola okamžite zakázaná a v súčasnosti už jej nahrávka neexistuje. Nejaký čas som experimentoval s využitím magnetofónov, syntezátorov reči a samplerov, a takto som vytvoril niekoľko skladieb pre magnetofónový pás a tradičné nástroje, cyklus koláží a Estónska elektroakustická hudba sa v rovnakom období začala vyvíjať odlišným spôsobom. V tom istom roku 1978 predviedol v Únii skladateľov Sven Grünberg prvú estónsku elektroakustickú skladbu nazvanú „Cesta“. V tom čase sa computerová a elektronická hudba výrazne odlišovali zámermi i výrazovými prostriedkami. Cieľom computerovej hudby bolo hľadať nové, exaktnejšie princípy tvorby hudobnej formy. Konkrétne zvukové vyjadrenie skladby bolo až druhoradé, prinajhoršom ju bolo možné predviesť naživo. Pre elektronickú hudbu bolo najdôležitejšie hľadanie nových zvukov, nových farieb. Interpretácia na syntezátore bola takmer povinnosťou. Forma sa spočiatku hľadala intuitívne, niekedy sa jednalo takmer o improvizáciu. Všetky tieto črty boli charakteristické aj pre Grünbergovu kompozíciu „Cesta“. Skladba bola autorovým tvorivým manifestom a od tých čias sa venoval výlučne elektronickej hudbe. Najlepšie kompozície v prvom období Grünbergovej tvorby vznikli v Moskve na syntezátore „ANS“. Neskôr začal používať osobné počítače. Grünbergova tvorba je najnárodnejšia v celom kontexte estónskej elektroakustickej hudby. Originalita jeho skladieb spočíva v nachádzaní stále nových zvukových farieb a v reflexii silnejúceho celonárodného protestu proti totalitnému systému. Za najzávažnejšie Grünbergove kompozície sa považujú „Reflexie“ (1981–87) – svetlá kompozícia s orientálnymi intonáciami, a „OM“ (1984–87) – tragický obraz zložitosti ľudskej duše. Erkki–Sven Tüür bol spočiatku vnímaný ako tvorivý oponent Grünberga. Jeho rané kompozície upútali predovšetkým svojou formálnou presnosťou. Takto bola prijatá aj jeho „Symfónia pre siedmich hráčov“ (1980), skladba pre súbor s dvoma syntezátormi. Spočiatku sa zdalo, že Tüür bude Grünbergovým nasledovateľom, a to veľmi originálnym, pretože v jeho hudbe boli jasné prepojenia na ľahké žánre a jeho kompozície boli mimoriadne farbisté. Až neskôr, keď sa Tüür preslávil aj ako autor symfónií, oratórií a tradičných komorných skladieb (taktiež vynikajúcich presnosťou formy a farebnosťou) sa ukázalo, že práve on bude predstaviteľom najvýraznejších tradícií klasickej hudby v estónskej elektroakustike. Tüür už patrí ku generácii, pre ktorú neniesli syntezátor ani počítač prvok novosti. Tüürove tradičné i elektroakustické diela majú v zásade tú istú formotvorbu. Možno práve preto rád píše pre súbory, v ktorých je aj syntezátor alebo počítač („Dva obrady“ pre syntezátor a súbor Hortus musicus (1984); „Obratník kozorožca“ pr K elektroakustickej tvorbe existuje u nás v Estónsku viacero rôznych prístupov, v závislosti od osobnosti skladateľa. Rád by som vám teraz niekoľkých z nich predstavil. Pritom si, samozrejme, uvedomujem, že sa jedná o subjektívny výber. Valentína Gončarovová zo zásady nepoužíva syntezátor ani počítač. Je nielen skladateľka, ale aj interpretka. Jej najznámejšie kompozície („Oceán“, „Vznik Atlantídy“, „Asgard“, „Dynamika“, „Zlatá žiara“ a ďalšie) vznikli s použitím tradičných nástrojov, európskych i orientálnych, ktorých zvuk sa transformoval pomocou rôznych prístrojov. Niektoré neobvyklé zvuky boli nahraté na magnetofónový pás. Skladateľka sa sama považuje za pokračovateľku tradícií hudby new age a free jazzu. Základom jej kompozícií sú meditatívne orientálne a európske systémy (väčšinou stredoveké). Skladby Gončarovovej sú mimoriadne farbisté. Lepo Sumera využíval syntezátory už vo svojich tradičných skladbách, napríklad v balete „Anselmov príbeh“ (1977). Počítače sa taktiež stali organickou súčasťou jeho skladateľskej práce. Spočiatku ich využíval len pri výstavbe kompozícií, ktoré boli určené pre živé predvedenie (napríklad jeho Tretia symfónia). Sumera taktiež napísal skladby pre syntezátor (Od 29 do 49). V najnovších kompozíciách už využíva elektronické vybavenie zložitým spôsobom („Dieťa Draculu a zombie“). Sumera je znalec technických zariadení pre elektroakustickú tvorbu a skvelý pedagóg. Najlepší mladí estónski tvorcovia computerovej hudby sú spravidla jeho žiakmi. Mimoriadnou originalitou vyniká dielo Peetra Vähiho. Tento skladateľ hľadá svoje vzory v období baroka a v orientálnom umení. Týmito témami sa zaoberá aj ako muzikológ. Jeho elektronické a computerové skladby niekedy pripomínajú štylizácie. Väčšina jeho diel má tonálny charakter, mnohé z nich sú programové („2000 rokov po narodení Krista“, „Cesta do srdca Ázie“). Mnohé jeho skladby sú komponované pre tradičné nástroje alebo vokály a pre elektroakustické zvuky. Autor často imituje formy bežné pre barokovú alebo orientálnu hudbu („Fúga a hymnus“, „Relaxácia“, „Deväť mantier“). Ďalším autorom početných elektroakustických skladieb je Igor Garšnek. Medzi jeho dielami nájdeme sólové skladby pre syntezátor, ako i kompozície, vytvorené s pomocou počítača. Na viacerých z nich participujú i tradičné nástroje. Najväčšiu pozornosť vzbudilo Garšnekovo oratórium na motívy Orwellovej prózy „Farma zvierat“. Považuje sa za veľmi vydarený pokus o syntézu tradičného žánru a computerovej hudby. Alo Mattiisen začal používať počítače ako hudobný sprievod k piesňam. Postupne sa jeho kompozície stávali čoraz zložitejšie z hľadiska výrazových prostriedkov i hudobnej formy. Skúmal nové možnosti využitia počítačov. Paleta zvukových farieb v jeho skladbách sa neustále rozširuje a v istom zmysle i prehlbuje. Mattiisenova monumentálna skladba „Rady“ naznačuje, že autora môžeme považovať za presvedčeného štrukturalistu. Z tradičnej (ľahkej) hudby je v jeho kompozíciách ponechaná len čistá tonálna báza a niektoré témy, ktoré tvoria základ formálnej výstavby. Z mladších skladateľov by som rád vyzdvihol dvoch nadaných autorov – Ariela Lagleho a Rauna Remmeho. Lagleho diela sa vyznačujú významovou hĺbkou, rozmanitosťou výrazových prostriedkov, farebnosťou a presnosťou hudobného tvaru. Úspešne v nich využíva reálne zvuky („Tavenie zlata“), niektoré skladby sú vystavané podľa nezvyklých schém („Psychalgia“). Rauno Remme sa v poslednom čase prikláňa k rozsiahlejším formám („Abstrakcie“ pre klavír, violončelo, kontrabas a syntezátory). Zaoberá sa aj multimediálnymi projektami. V súčasnej dobe sa estónska hudba úspešne rozvíja. Počet hudobných štúdií rýchle rastie, ich úroveň sa však zatiaľ nedá porovnať so západoeurópskym štandardom. Potrebné prístroje (počítače, samplery) a programové vybavenie sa vyrábajú svojpomocne. Estónska elektoakustická hudba sa hrá doma i v zahraničí. Diela sa šíria na CD i audiokazetách, v odborných časopisoch sú publikované články, zaoberajúce sa rôznymi aspektami elektroakustickej hudby. V poslednom čase sa elektroakustickej hudbe dostáva viac publicity i v rozhlase a televízii. V roku 1989 boli založené asociácie computerovej hudby a hudobnej informatiky, v súčasnosti okrem nich existujú na území Estónska najmenej dve ďalšie organizácie zaoberajúce sa elektroakustickou hudbou. Avšak na dobu, kedy budú naše hudobné štúdiá na svetovej úrovni, si ešte budeme musieť počkať.