Obr.1

Brána otvorená - Čo je rádio z iného pohľadu? - Vedecký vývoj je taký dynamický, že ilúzie, ktoré nám nové médiá predostierali pred niekoľkými rokmi, už vzbudzujú u najmladšej generácie príchuť archaickosti. Nemusia to byť len 70. roky, ktoré po pristátí človeka na Mesiaci vytvárali futuristické vízie a snenie o vesmírnych koráboch roku 2000. Už počítačové animácie z polovice 90. rokov sú pevne ukotvené a ich „archeologické datovanie“ je veľmi jednoduché. Je to aj preto, že rok 1995 je prelomový z hľadiska prístupnosti k počítačom pre širšie vrstvy mladej, počítačovo orientovanej generácie, ktorá za prostriedok svojho vyjadrovania bez problémov prijala „Pentium inside“.

Vývoj nových technológií zasiahol do bežného konzumného života, ale aj do umeleckej branže. Po prvých pokusoch s experimentálnym filmom v 20. rokoch a jeho znovuobjavení sa v 60. rokoch, po multimediálnych performanciách, op-artistických a kinetických vizualizáciách sa na scéne v 70. rokoch objavuje videoumenie, ktoré sa na jednej strane orientuje na experimentálny film a na druhej strane na konceptuálne umenie, ktoré neskôr, hlavne v 80. rokoch plynule prechádza do naratívnosti. Nové technológie zasahujú aj do vývoja hudby, kedy už koniec 50. a celé 60. roky boli zlatým vekom novej zvukovosti. Experimentálna a elektroakustická hudba v tom čase akcelerovala niektoré prúdy a koncepcie s predstihom takmer celého desaťročia a prispela k sprogresívneniu výtvarného umenia.* Na umeleckej scéne sa popri videu a televízii stále viac dostáva do pozornosti ako médium komunikácie rádio, ktorého prvé využitie v umení situujeme tiež do 20. rokov 20. storočia.

	Obr.2

Na základe vnímania priebehu informovanosti o osobných počítačoch, ktorý trvá asi 15 rokov, môžeme sa vžiť do čias, keď sa na svoju dráhu takmer pred 100 rokmi pustilo rádio. Toto efemérne (prchavé) médium, od vynájdenia kníhtlače opäť posunulo medziľudskú komunikáciu o krok dopredu. V prvej polovici 20. storočia sa postupne konštituovalo ako masmediálny manipulátor, aby ku koncu storočia iniciovalo individualizáciu, ktorá kulminuje v postmodernej dobe ako jeden z kreátorov interdisciplinárneho umenia využívajúceho masmédiá. Architektúra sonického priestoru, divadlo ideí, priestor pre necenzurovanú provokáciu, ale aj obranu za menšinové práva a odpor voči masovo distribuovanej kultúre sú stimulom, keď umelecká forma využívajúca obyčajné rádiové vlny iniciuje a spúšťa zase mozgové vlny, aby myseľ pracovala a zaujímala postoje.


Nové technológie – a rádio medzi ne nesporne patrí – v rámci vývoja umenia otvárajú cestu od statického k dynamickému, od materiálneho k nemateriálnemu, od „bezčasového-nadčasového“ k časovo ohraničenému a v čase realizovanému umeniu. Rádio podobne ako napr. videoklip vo svojich produktoch dokonca dáva možnosť integrovať informačné a umelecké roviny. Z hľadiska vývoja techniky môžeme rádio-artu dať prívlastok „kreatívny anachronizmus”, pretože do umeleckého života vstupuje až polstoročie po jeho sprístupnenií masám. Je tu evidentne opačná tendencia ako napr. v “hlukovej hudbe”, keď si uvedomíme, že rapovaná hudba sa stáva súčasťou kultúry až 80 rokov po Russolových “hlukofónoch”, 50 rokov po Cageových koncertoch a 35 rokov po fluxusových koncertoch a objektoch s platňami. Až keď sa platne stávajú doslova zbytočným odpadom, ponúka sa spôsob ich recyklovania vo forme rapu, techno a pod., a tak sa spätne dostávajú zo “skladov” do nášho akustického priestoru. Obdobne je to aj s rádiom, keď ho umelci objavujú pre svoje diela až v poslednej pätine storočia, teda v intenciách Heideggera, ktorý hovorí, že “extrémne možnosti sa dosahujú až na konci niečoho”. Nielenže sa vytvárajú objekty pozostávajúce obdobne ako z odpadových televízií (N. J. Paik) aj z rádií (napr. Jean Tinguely: Rádio-skulptúry, 1964, Gordon Monahan), ale obdobným spôsobom, ako sa nakladá s akustickým materiálom na platniach, sa nakladá aj s predimenzovaným rádiosignálom, čomu dopomohli nové technológie, počnúc vreckovými tranzistormi, rádio-walkmanmi, mikroreproduktormi a končiac internetovým rádiovysielaním a počítačovo orientovaným rádiom.

V dnešnej dobe, ktorá človeka zahltila akustickým materiálom, akustickou skúsenosťou a doslova ho presýtila permanentným a bezobsažnym akustickým bombardovaním, vzniká na jednej strane väčšia potreba ticha, alebo naopak, väčšia potreba selektovaného, tvorivého, kreatívneho, bádateľského počúvania hodnotného materiálu nakumulovaného v databázach za dlhé obdobie. Jednotlivec môže vo svojej aktivite prekročiť hranicu a stať sa spolutvorcom priestoru a to je najväčší potenciál nových technológií, to je jedna z ciest pre nové a dnes už aj iné než tradičné rádio.

---

Poznámka:
* Tieto idey prenikajú i k nám, usadzujú sa a nachádzajú podporu v rôznych inštitúciách napríklad v Slovenskom rozhlase, Slovenskej televízii a výskumných počítačových ústavoch. Podobne po vzore Varšavského Experimentálneho štúdia aj Slovenský rozhlas akceptoval tieto nové trendy, a tak v 1965 roku vniká na jeho pôde Experimentálne štúdio SRo, ktorého jedno z poslaní je orientácia na Nové umenie - elektroakustickú a počítačovú hudbu, formovanie experimentov v oblasti hovoreného slova či realizácii náročných experimentálnych rozhlasových relácií a multimediálnych projektov.

Popis k obrázkom:
Obr.1 - Jean Tinguely: Séria: Radio - skulptúry, Radio B, 1964
Obr.2 - Michael Berger: Rádio, objekt, Harlekin Art, 1986, foto: Michal Murín