Projekty orientované viac na hudbu pozostávajú z akustickej komunikácie a pracujú napr. so zberom zvukov (urban sound – prechádzka s mikrofónom po meste, eco sound alebo acoustic ecology – prechádzka po prírode – aj minimalistická, zvuky ohňa, vĺn, vody, dreva, kameňov), zvukmi rádiových vĺn a interferencií, hudobnými kolážami a mixmi. Často sa objavuje princíp simultánnosti objavený v 60. rokoch, a síce, že diela znejú paralelne vedľa seba a navzájom sa neovplyvňujú (tanec Mercea Cunninghama a hudba Johna Cagea). Koncerty zväčša improvizovanej hudby sa rádiom vysielajú v reálnom čase z rôznych miest glóbu a rádioprijímač je na pódiu ďalším samostatným nástrojom. Výsledkom je, okrem samotného zážitku na koncerte alebo doma s viacerými rádioprijímačmi, aj jeho dokumentácia, ktorú možno dotvoriť komponovaným strihom.

Možnosti internetu vďaka programom na vysielanie sprístupňujú tieto projekty širšej vrstve umelcov, ktorí kladú dôraz na komunikáciu – či už formálne, alebo na ľudskú komunikáciu presahujúcu rozmer umeleckej tvorby. Niektoré rádioprojekty umožňujú interaktívne vstupy, a tým aj komponovanie, dekomponovanie, deštruovanie a dopĺňanie akustického materiálu. Iné projekty rádioumenia vysielajú zvuky všedného dňa a reality, ktorá nás obklopuje, v nočnom vysielacom čase, keď ich nemáme bežne možnosť si vypočuť. Alebo iné projekty vysielajú bežné zvuky iných reálnych priestorov do nášho reálu, napríklad zvuky veľkomestskej autodopravnej špičky púšťané v malom mestskom rádiu a naopak zvuk prírody alebo vidieka do urbánneho prostredia. Alternatívny charakter majú pirátske rádiá, pre ktoré je príznačná iná než komerčná hudba, imidž a štýl. V tomto prípade je to prezentácia komunity s vlastnými kódmi a ikonami, a príbuzné rádiostanice môžu navzájom komunikovať.

Rádio sa čoraz väčšmi stáva provokatívnym médiom, ktoré vyzýva stále rozmanitejší okruh umelcov. Už v 70. rokoch dal Kanaďan Ian Muray priestor sérii projektov (Radio by Artists), ktorých sa zúčastnili Vito Acconci, Laurie Andersonová, Dan Graham alebo Lawrence Weiner, známy svojím „experimentálnym rádiodivadlom“ z polovice 80. rokov, ktoré využívalo hovorené slovo a hudbu ako materiál obdobne, ako to robili maliari (vo svojich textoch menuje J. Pollocka) a sochári. Jedným z významných umelcov je aj Bill Fontana, ktorý vytváral rádio-zvukové objekty (Music from Ordinary Objects, 1977), zvukové kulisy priestorov alebo živý – zvukový portrét mesta Kolín, v ktorom prostredníctvom rozhlasu vysielajúceho reálne zvuky z reproduktorov umiestnených na budovách v meste ozvučoval „obraz mesta“. Vývoj hudby od L. Russolu, J. Cagea, musique concrete Pierra Schaeffera vedie k implantácii nájdených zvukov urbánneho priestoru, industriálnych zvukov do hudby. ** Fascinácia týmto priestorom je ako zlatokopecká horúčka. Skladatelia čerpajú z nových zvukových zdrojov, komponujú novými postupmi, dostávajú sa vďaka symbolike zvukových objektov až na hranicu vizuálneho umenia pričom autori akceptujú jednak syntetický a jednak reálny akustický materiál.

Príkladom prístupu umelcov k novému médiu a k pochopeniu ich vzťahu k rádiu a rádioartu poslúžia fragmenty vyznania z autorských textov významného kanadského *** rádioumelca Hanka Bulla.

	Obr.2

Rádio je neviditeľná socha.
Rádio je kapitalistický teror.
Rádio je časť elektronickej revolúcie.
Rádio je spontánne.
Rádio je slobodné.
Rádio preniká naším telom.
Rádioart nie je tanec.
Rádioart nie je hudba.
Rádioart je Meta-Médium.
Rádioart je spolupráca.
Rádioart je rezonancia.
Rádioart je forma mágie.
Rádioart je telepatia.
Rádioart je siréna.
Rádioart je halucinácia.