Na Horizontal radio musíme hľadieť ako na pokračovateľa skorších simultánnych telematických projektov zo začiatku 90. rokov obzvlášť dôležitých vo svojom kontexte, ako boli Chipradio (92), Realtime (93) a State Transmission (94) realizované tiež ORF – KUNSTRADIO. Tieto projekty združovali sieť simultánnych živých performancií ako východisko a používali rôzne formy komunikácie (rádio, televízia, telefón, dátová sieť) s cieľom zdôrazniť komunikačný potenciál masmédií. Horizontal radio sa explicitne odvoláva na pionierov telekomunikačného umenia (v Rakúsku to bolo v rokoch 1979 – 86), ako potvrdzuje účasť Roberta Adriana X (Viedeň) alebo okruh galérie Art Pool (Budapešť), ktorí sa zúčastnili prvého telekomunikačného projektu spájajúceho umelcov z východnej a západnej Európy (Telefonmusic, 1983). Projektu Horizontal Radio sa zúčastnilo 22 rozhlasových staníc z Afriky, Kanady, Austrálie, USA a Európy, aby vytvorili hypermediálny network s rôznymi technickými možnosťami založený na interaktívnosti a teleprezentácii, v ktorej sa participujúci autori mali možnosť stretávať 24 hodín. Projekt formoval proces konfrontácie sociálnej a umeleckej implikácie nových technológií v globále a jednotlivým staniciam dával možnosť kreativity vo svojich vlastných rádioartových konceptoch (v Londýne spev vtákov, v Moskve ruch mesta a hovory ľudí, v Belehrade archaické sólové spievanie alebo elektronicky upravené zvuky okolia budovy rozhlasu, parku, ulice zo Stockholmu).

Súčasťou projektu SOUND DRIFTING bolo 12 reproduktorov umiestnených v architektúre, z ktorých každý sprostredkúval zvuk z rôzneho miesta (Rakúska, Austrálie, USA a Veľkej Británie) permanentne on-line na internete a on-side (stála možnosť prelaďovania, surfovania po staniciach a ich medzipriestoroch). Každá zo zúčastnených strán mohla vytvárať vlastné verzie zvukovej inštalácie, a hoci výsledný „zvuk“ obsahoval „hudbu“, projekt si nekládol za cieľ prezentovať dielo ako „hudobný produkt“. V tomto projekte išlo v prvom rade opäť o networking – prepájanie sa do vlastnej siete, komunikáciu a spoluprácu, koordináciu a kooperáciu medzi umelcami, užívateľmi a strojmi, išlo o snahu nechať veci pracovať, načúvať svetu, a nie ho aktívne dekorativizovať. Napríklad jeden z účastníkov projektu Subtolerance z Belehradu permanentne prostredníctvom on-line mikrofónu približoval zvuky povojnového Belehradu obdobne, ako počas vojny srbskí umelci sprostredkúvali cez internet zvuky bombardovania celému svetu. Iný vstup do rádioinštalácie zabezpečoval kanadský projekt Public Piano, ktorý spätne posielal do audiopriestoru zvuky klavíra vytvárané internetovými surfermi cez internet prostredníctvom napojeného elektronického klavíra s midiinterfacom. Projekt SOUND DRIFTING bol súčasťou väčšieho rádioartového projektu WIENCOUVER, ktorý prepojil najdominantnejšie rozhlasové stanice zaoberajúce sa rádioartom, a síce ORF Wien a CITR Vancouver, a ktorého súčasťou bol aj projekt Jona Rosea Relativ Violin (1990) a Arts Birthday (2000). V roku 1996 sa realizoval rozsiahly projekt Rivers & Bridges vytvárania rádiových mostov medzi viac než dvadsiatimi stanicami, ktorého sa zúčastnil aj Slovenský rozhlas na stanici Devín. V tomto projekte išlo o živé vysielanie koncertov realizovaných na sútoku riek Dunaja a Moravy pod hradom Devín.

Analyzovať ďalšie projekty, ktoré boli súčasťou festivalu Ars Electronica, by bolo nevhodné, pretože boli príliš späté s technickými možnosťam doby, v ktorej vznikli. „Archeologickým výskumom“ zistíme, že projekt R.A.M.S. ATTACK – Automatic Radio uvažoval s možnosťami, ktoré sa v roku 1993 len rysovali, ale ktoré sú dnes už realitou, a síce s prechodom od elektronického vysielania k digitálnemu (cez internet), čím vysielanie zlacnie, urýchli sa a zefektívni. V skutočnosti tento projekt pred piatimi rokmi predstavil dnešnú bežnú realitu. V podstate anoncoval chápanie rádia ako prostriedku komunikácie a samozrejme aj umeleckého využitia v čase nových technických možností. V roku 1996 sa predstavil SOS Radio TNC (A Media Fiction – autorov Beusch/Cassani), ktorí medzi prvými spustili on-line rádiostanicu. Vízie budúcnosti sa rýchle napĺňali a v čase mediálneho ošiaľu z klonovania prichádza táto stanica s projektom Clone the Party (TNC RADIO, 1997), využívajúcim internetové priame prepájanie rozhlasových staníc, vytváranie komunikačného priestoru, dávajúce slobodu účastníkom projektu, umožňujúce privátny on-line partyfloor (akýsi sub-networking), a to všetko prostredníctvom DJ-ov, samozrejme, vysielané cez rozhlas a internet.

Niektorí umelci, ktorí dnes aktívne pracujú na poli rádioumenia, patria od 70. rokov k priekopníkom telekomunikačného umenia v medzinárodných network projektoch prechádzajúcich od mail-artu cez telefóny, priemyselnú (slow scan) TV, fax až k počítačovej komunikácii na začiatku 90. rokov. Ich tvorba prekračuje jednotlivé tradičné disciplíny a autori rekontextualizujú obsahy do nových hybridov. Ich práce reflektujú socio-kultúrne komplexnosti a kontradikcie života na konci 20. storočia s ohľadom na problémy umenia ako komunikácie myšlienok v prostredí s dominanciou médií.

Rádio pre svoju technickú nenáročnsť a „prvorodenosť“ na poli mediálnej kultúry prispieva predformovaniu platformy mcluhanovskej „globálnej dediny“, ktorú samozrejme ďalej rozvinula televízia, počítačové siete a internet zavŕšil do dnešnej podoby. Začiatkom 80. rokov si vizuálni umelci a performeri, skladatelia a interpreti a spisovatelia-performeri privlastnili rádio ako alternatívny umelecký priestor, ako arénu na prezentáciu svojej umeleckej kreativity, ako distribučný systém, „public art forum“ – fórum umenia pre „svoju“ verejnosť. V tomto zmysle rádioumenie 80. a začiatku 90. rokov poskytlo alternatívny priestor podobný tomu, ktorý vyhľadávali pre konceptuálne umenie a performancie umelci už od začiatku 70. rokov. Rádio sa stáva priestorom na prezentáciu alternatívneho umenia. Svojím postojom sa tak obe generácie vymykajú z marketingových zámerov galérií a vytláčajú mimo „umeleckého priestoru“, a ostávajú iba mentálnou alternatívou, nie však novým alternatívnym umeleckým biznisom. Ich aktivity udržujú pri živote nie umelecký predaj, ale stále klesajúca cena stále dostupnejších kvalitných nových technológií zo second-handu. Množstvo audio- a rádioumelcov využíva sonický priestor ako priestor pre performancie, obdobne ako používajú miestnosť, javisko a pod. Najdôležitejšou charakteristikou ich práce je jej dimenzionalita, kompozičné a architektonické využitie akustického priestoru. Za verbálnym jazykom je jazyk zvuku ako miesta. Zvuk sa stáva objektom a vizuálnom, hlas sa stáva telom. Zvuk vytvára mizanscénu pre akciu textu, pre fungovanie "textu". Zvuk determinuje a opisuje fyzický priestor v čase a priestore. Jazyk zobrazuje formálne aspekty vizuálneho umenia a performancie a rovnocenne ho aplikuje do aurálnej reprezentácie, ale často je razantnejší ako iba hudba alebo literatúra. Rádioumenie je interdisciplinárna performancia v rôznych oblastiach percepcie.

Popis k obrázkom:
Obr.1 - Horizontal Radio, internetový rádioartový projekt