 |
|
| Obr.1 |
|
Sluchové oko - Zvukové objekty a inštalácie I. - Zahraničná literatúra prezentuje aktivity medzi zvukom a výtvarnom pod širším označením. Nemecká literatúra používa Klangkunst - Klangskulptur, Klangplastik, Klangobjekte, Klanginstallation, anglická sound art - sound sculpture, sound object, sound installation, teda „umenie zvuku“, ktoré je ďalej špecifikované. Zvukový objekt, plastika, inštalácia je súbor termínov vyskytujúci sa od 1. pol. 60. r. vo sfére výtvarného umenia, hudby a intermediálnej tvorby, vzťahujúci sa na trojrozmerné, viac alebo menej materiálovo homogénne objekty (predmety, plastiky, konštrukcie, mechanizmy a pod.), ktorých autentickou súčasťou je produkcia organizovaného zvuku (šumu, tónov, hudby). Termín zvuková inštalácia sa používa pre diela s bezprostrednou väzbou na prostredie. Zvukové objekty a inštalácie pracujú s nájdenými akustickými predmetmi, doma vyrobenými nástrojmi (home-made instruments) a akustickými konštrukciami, ktoré ozvučujú interpreti alebo publikum buď mechanicky, elektronicky, alebo interaktívne cez pripojený počítač. Zvukové objekty nemusia byť zákonite predurčené na koncertné používanie, ale prezentujú sa aj ako výtvarné objekty syntetizujúce akustické a vizuálne aspekty umeleckej práce.
Prehistória zvukových objektov siaha až do staroveku, známe sú vetrom aktivizované akustické mechanizmy (napr. spievajúca socha Amenhotepa II. zo 14. stor. p. n. l. v Thébach, starogrécke aeolské harfy a aeolské akustické píšťaly či staročínske veterné zvončeky). Inú podobu reprezentujú vodným prúdom a tlakom rozohrávané antické vodné organy, stredoveké spievajúce fontány a hrajúce vodné mlyny. V širšom zmysle sem môžeme zaradiť aj po stáročia živý záujem o konštrukciu hracích mechanizmov, bicích a hracích hodín, orlojov, obrazov a hudobných automatov v podobe hracích skríň, orchestriónov či figurín, ktoré zaznamenali tak dejiny hudby ako aj história výtvarnej kultúry.
|
|
|
 |
|
Obr.2 |
Nekonvenčným dychovým a bicím nástrojom sa venoval aj Leonardo da Vinci (1452-1519) (Madridský skicár) alebo Athanasius Kircher (1602-1680), ktorý vo svojom diele Musurgia universalis (1650) predložil hudobno akustické mechanizmy.V 20. st. súvisí záujem o inkorporáciu zvuku do výtvarného diania s potrebou vyrovnať sa s podnetmi industriálnej civilizácie, pričom vývoj zvukových objektov možno sledovať vo dvoch základných tendenciách. Na jednej strane je to tendencia kopírujúca vývoj technológií, najmä dobovej hi-tech, od hydrauliky, elektroakustiky, elektroniky až po internetové siete, lasery a pod. Na druhej strane je úsilie o využitie prírodných a civilizačných zdrojov, nevyužívaného potenciálu mimoeurópskych kultúr spolu s recyklovaním materiálov súčasnosti, resp. ich odpadom. V r. 1911 B. Pratella uverejňuje Manifest futuristického hudobníka a futuristický maliar a hudobník L. Russolo konštruuje (1913) svoje ručne ovládané mechanické intonarumori (krabicové nástroje s rezonátormi s laditeľnými zvukmi) a neskôr klávesový rumorarmonium (1928) a enharmonický klavír (1931) s cieľom rozšíriť inštrumentár tradičného orchestra (v Bratislave až v r. 1996 na festivale BEE96CAMP). A. Skriabin pre svoju Poému Prometeus konštruuje nástroj tzv. farebný klavír (1910) paralelne s W. B. Rossiné (farebný organ, 1920). Sirény používa E. Varése (Ameriques, 1921) a vo svojom monumentálnom predstavení k výročiu VOSR v Baku (1921) aj skladateľ a muzikológ A. Avraamov. Ľudský hlas ako aktívny zvukový element vstupuje do dadaistických predstavení predovšetkým v kontexte rôznych foriem experimentálnej poézie (Tzarove simultánne básne, Hausmannove optofonetické básne a pod.). V produkcii Bauhausu, najmä v divadelných a baletných predstavení, zohráva významnú úlohu skladateľ P. Hindemith, ktorý pre záverečnú časť Triadického baletu O. Schlemmera používal prototypy elektronických nástrojov a mechanické hudobné nástoje (pohyb tanečníka je živou akustickou skulptúrou). V r. 1920 E. Satie predkladá koncept musique d´ameublement (hudba ako nábytok) anticipujúc tak ambientnú hudbu. Akustickými sú aj kinetické plastiky L. Moholy-Nagya (Licht-Raum modulator, 1922), M. Duchampa a A. Caldera. E. Varése prezentuje od r. 1921 aj J. Cage (1912 – 92) v 30. r. orchester bicích nástrojov obohatený o sirény a brzdové bicie, čím záujem o dosiaľ nevyužívané konkrétne zvuky narastá. V 40. r. J. Cage, tri roky po svojom manifeste Budúcnosť hudby: Krédo, predstavuje preparovaný klavír t. j. krídlo, v ktorého strunách sú vložené skrutky, gumové a korkové tlmiče, lyžice a pod., modifikujúce zvuk klavíra na nepoznanie. K pokračovateľom tejto línie patria N. J. Paik (1932), W. Vostell (1932-1998), J. Jones (1934-93), J. Beuys (1921-1986) a iní členovia hnutia Fluxus, ktorí preparovaný klavír používajú v audio-kinetickej i v akčnej produkcii. Od r. 1948 sa hluk motorov a pohybujúcich sa konštrukcií stal zámerom a akcentom poetiky J. Tinguelyho (1925-1991). V duchu Cageovej skladby 4´33´´ (4 min. 33 sec. ticha, 1952) umelci v 60. r. prinútia mlčať a deštruujú hudobné nástroje (Armanove rozostrieľané, Paikove rozmlátené, Wehovej zasypané husle, Vostelov spálený klavír, Beuysov v plsti zašitý klavír, alebo klavír plný medu a zabetónovaný magnetofón B. Naumana). Analogicky môžeme považovať za zvukové objekty rôzne aplikované, dekomponované či deštruované gramofónové platne a magnetofónové pásy (Arman, M. Knížák, Anastasi, N. J. Paik). Ďalšie nájdené akustické objekty sa objavili v tvorbe skladateľa M. Kagela (1931), podomácky zhotovené nástroje charakterizujú široké spektrum tvorby od I. A. MacKenziho (30. r.), H. Partcha (40. r.) až po S. La Planta a J. Pomeroya (70.r.). Zvukové objekty sa prezentujú buď ako estetické vizuálne objekty, pri ktorých je evidentná aj akustická dimenzia, alebo ako výsledky sónických výskumov, ktorých prezentačná forma spĺňa vizuálne atribúty.
|
|
 |
|
| Obr.3 |
|
Súbory tzv. Novej hudby, experimentálneho rocku, industriálnej alternatívnej hudby pracujú s vlastnými nástrojmi ako objektmi obohatenými o inštalácie a performance. Akusticky využívajú rôzne materiály (vodu, papier, drevo, sklo) členovia hnutia Fluxus (B. Patterson (1934), T. Schmitt (1943), D. Higgins (1938), La M. Young (1935)) v akciách, ktoré sa objavili už v 60. r. Osobitnú skupinu zvukových objektov tvoria rozmermi predimenzované konštrukcie a nástroje, ktoré majú svojich predchodcov vo veľkých exteriérových veterných harfách zo 17. a 18. stor. Nástroje s dlhými strunami, ktoré ako rezonátory využívajú podlahu alebo steny, realizuje J. Goedhartom a P. Panhuysen (1934) (v Bratislave, 1992, v Nových Zámkoch, 1998). Naopak zvuky miniatúrnych predmetov každodennej potreby využíva H. Davies (1943) (v Bratislave 1991, 1994) a rastlinné materiály J. Cage. Vplyvom rozvoja techniky sa do zvukových objektov implantujú senzory a počítače, ktoré dodávajú objektom a akustickým inštaláciám interaktívny rozmer. V niektorých inštaláciách sa konštruujú zvuky ako súčasť virtuálnych – iba v počítači matematicky definovaných - interaktívnych architektúr a objektov (Knowbotic Research, Ars Electronica, Linz 1993). Najnovšie technológie v akustických objektoch a inštaláciách prezentuje koncom 90. r. hlavne medzinárodný festival Ars Electronica v Linzi (M. Heckert, nar. 1958), ktorý bol v r. 1987 špeciálne venovaný zvukovým objektom, inštaláciám a zvukovým environmentom. Osobitnou kapitolou je používanie tela ako objektu, ale aj zdroja zvuku (skladateľ A. Lucier (1931), performer a reprezentant kybernetického umenia P. Stelarc). Zo zahraničných tvorcov, ktorí majú väzby na slovenský kultúrny priestor, je to maďarský autor V. Lois (1950), vytvárajúci zvukové objekty z civilizačného odpadu a dolnozemský Slovák sochár Vladimír Labat (1946), ktorý realizuje strunové a bicie zvukové objekty od konca 70. rokov.
Popis k obrázkom:
Obr.1: John Cage: preparovaný klavír
Obr.2: Knowbotic Research: akustická interaktívna multimediálna inštalácia, 1993
Obr.3: Knowbotic Research: akustická interaktívna multimediálna inštalácia, 1993
|
