 |
|
| Obr.1 |
|
Zrakové ucho - Zvukové objekty a inštalácie II. - V tvorbe slovenských výtvarníkov sa zvukové objekty objavujú prvýkrát v 60. r. 20. st. Sú to predovšetkým rané audiokinetické skulptúry a prostredia Milana Dobeša (1929), pri ktorých svetelno-kinetickú produkciu sprevádza manipulovaný zvuk na báze synchronizácie impulzov (napr. cyklus Pulzujúci rytmus od r. 1963). Neskôr M. Dobeš realizoval špeciálny svetelno-kinetický program pre American Wind Symphony Orchestra na symfonické skladby T. Mayazumiho a K. Pendereckého (séria koncertov v r. 1971 v USA). V r. 1969 Alex Mlynárčik (1934) využil v pocte C. Brancusimu plastikové vajíčka, ktoré po rozhýbaní divákom zvonili. Toto interaktívne prostredie, ktoré gestom návštevníka zmenilo nielen konšteláciu objektov, ale aj akustickú kvalitu priestoru, prezentoval v milánskej Galérii Apollinaire pod názvom Flirt slečny Pogany. O rok neskôr vzniká v spolupráci s Miroslavom Filipom a Vierou Meckovou nerealizovaný Mlynárčikov projekt Akustikon, zamýšľaný ako programovaný hudobný nástroj, ktorého zvuk závisí od pohybu diváka po vzostupnej a zostupnej špirále. V rámci prepojenia hudby a vizuálneho umenia realizovali niekoľko akčných akustických projektov Milan Adamčiak (1946) a Róbert Cyprich (1951-1996). V r. 1969 to bola hudobná zložka akcie Alexa Mlynárčika Trenie (Vysoké Tatry), v r. 1970 samostatný hudobný projekt Vodná hudba, v ktorom akutalizovali rovnomennú skladu G. F. Händla a spolu s Jozefom Revallom ju realizovali v krytej plavárni vysokoškolského internátu J. Hronca v Bratislave. M. Adamčiak samostatne participoval na hudobnom dotvorení akcie Jany Želibskej Snúbenie jari (Dolné Orešany, 1970), Žltý environmentu Jarmily Čihánkovej (Polymúzický priestor I., Piešťany 1970) a R. Cyprich na projekte Tri grácie A. Mlynárčika (I. Otvorený ateliér, Bratislava 1970). V r. 1968 vytvoril Stanislav Filko (1937) v rámci medzinárodnej výstavy Danuvius ’68 syntetické prostredie Katedrála humanizmu, v ktorom použil aj konkrétnu hudbu (zvuk reprodukujúci vysielanie rozhlasu). V 60. a 70. r. zvukové objekty častejšie sprevádza akcia, happeningy a performance, sú súčasťou prostredí a environmentov bez toho, aby sa zvuk stal dominantnou a neoddeliteľnou súčasťou diela. Na výstave Polymúzický priestor I. v Piešťanoch v r. 1970 (koncepcia L. Kára) sa realizovalo niekoľko projektov, v ktorých hrá zvuk a hudba svoju úlohu. Sochársky objekt v podobe klepotajúceho mlyna (Súkolie času) Vladimíra Môťovského (1928), Andrej Goliáš (1937) vytvoril pomocou komponovanej hudby archaické Obydlie, Stanislav Filko nechál čerpadlami prúdiť vodu, ako individuálnu ponášku na vodné hry a spievajúce fontány a optofonetický priestor spočívajúci v synchronizácii vizuálnych, akustických a architektonických elementov prezentuje Ivan Štěpán (1937-1986). V 80. a hlavne v 90. r. sa zvukový objekt stáva jedným z príťažlivých modelov výtvarno – hudobných aktivít. Manifestačne túto líniu prezentuje na scénu sa vracajúci Milan Adamčiak. Na výstave Suterén (Bratislava, 1989) predstavuje rozsiahlu inštaláciu pozostávajúcu zo zvukových objektov a hudobných nástrojov vytvorených prevažne z nájdených materiálov. Adamčiak zákonite dospieva k iniciovaniu vzniku intermediálneho ansámbla Transmusic comp. (P. Machajdík, M. Murin, P. Cón, M. Burlas, P. Horváth, J, Bartusz a iní, 1989 - 1996), ktorý pri viac než stovke nereprízovaných performance, hudobno-divadelných koncertov a akcií využíva Adamčiakov home made inštrumentár, ako aj akustické sochy a nábytky Petra Strassnera (1954). Jedným z najrozmernejších zvukových objektov oscilujúcich medzi zvukovým objektom a konceptuálno–vizuálno-akustickou inštaláciou bolo “Travelling Art Museum – Hudobné ekofakty a artefakty od eocénu až po futorocén” realizované pre sympózium Kép-Ze-Let v Banskom múzeu v Tatabányi (1997, Maďarsko), ktoré bolo projektom slovenskej umeleckej dvojice LENGOW & HEyeRMEarS. Rad autorov realizuje umlčané akustické objekty, deštruované a dekomponované hudobné nástroje alebo ich citácie, ktoré sú často pozostatkom performance. Na druhej strane sa niektoré plastiky a objekty pre ich akustické kvality používajú na hudobnú produkciu (Transmusic comp. na sochách Juraja Meliša) alebo sa realizujú interaktívne akustické objekty (Miloš Boďa/Juraj Ďuriš: Schrattenbergský škriatok, 1991). Od ranných 60. r. sa objavuje tendencia stretávania aktivít výtvarníkov a skladateľov (Daniel Fischer - Ilja Zelienka, 1979, 1993, Svetozár Ilavský – Svetozár Ilavský, od 1991, Miloš Štofko - Martin Burlas, 1994, Viktor Hulík - Peter Machajdík, 1993, Bohuš a Monika Kubínski – Iris Szeghy, 1995, Jaroslav Drotár - Marek Piaček, 1995, Dorota Sadovská – Daniel Matej, 1997). Pri tejto spolupráci však absentuje vzájomná neoddeliteľnosť vizuálnej a akustickej zložky, ako je to charakteristické pre zvukový objekt, akustické prostredie a pod. S príbuzným problémom zápasili stretnutia hudby a závesného obrazu v cykle výstav a koncertov Obraz a hudba (1989 - 90) Ivana Jančára a Zuzany Martinákovej alebo v projektoch Dotyky a Spojenia v koncepcii Ladislava Snopka a Zuzany Bartošovej (1985-1989, obnovené v r. 1997). Na 9. pokračovaní podujatia (1988), predstavila skupina CUCU (Igor Kalný a Jozef Schottl), ktorá svoje koncerty fluxového charakteru realizovala v r. 1983 a neskôr aj nahrala na LP. Obdobné aktivity sledujeme v spolupráci Petra Machajdíka a Michala Murina na koncertoch (festival Dni alternatívneho umenia, Rožnov pod Radhoštěm, 1987) a spolu s Jozefom Vlkom aj na podujatí Pamiatky a súčasnosť (1987). Koncept akustických prostredí realizuje M. Murin v projektoch Hry hier, 1985, Vizuálna kompozícia, 1987 (realizované v austrálskom Perthe, 1989), Simultánne improvizácie (hudobný most Perth – Bratislava, 1989) s inštaláciou v akusticky poňatom výťahu a v projektoch Zemná hudba (Pamiatky a súčasnosť, 1986) a Archeomusic (1992), kde používa prírodné materiály (drevo, lístie, hlinu, slamu) pre tvorbu zvukových objektov pre performance.
|
|
 |
|
| Obr.2 |
|
Od roku 1995 sa interaktívne akustické objekty koncepčne prezentujú v rámci cyklu medzinárodných výstav SOUND OFF, ktoré každoročne pripravuje Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH) v alternatívnych výstavných priestoroch. Na výstave Piano Hotel (kurátor Michal Murin) sa v r. 1997 predstavilo päť upravených klavírov a ich častí prezentovaných ako akustický objekt (Viktor Lois, Otis Laubert, Milan Adamčiak a Jozef Cseres). O rok neskôr vychádza v Austrálii CD R. Bolletera Left Hand of the Universe so skladbami, ktoré odzneli v rámci multimediálnej performance na zvukových objektoch vytvorených pre výstavu Piano Hotel. V r.1998 sú témou výstavy SOUND OFF husle a táto iniciatíva viedla k presídleniu Rosenbergovho múzea (kurátor Jozef Cseres) na Slovensko do obce Violín. Múzeum, v ktorom sa vizuálno - akustické objekty používajú ako objekt husle založil austrálsky huslista J. Rose, reprezentant improvizovanej a interaktívnej hudby, ktorý používa pre svoje hudobné performance najnovšie technológie (Ars Electronica, Linz, 1996). V roku 1999 duo LENGOW & HEyeRMEarS v spolupráci s japonským hudobníkom Joshihide Otomom realizuje rozsiahlu akustickú inštaláciu pod názvom WARHOLES v priestoroch stálej expozície Múzea moderného umenia Andy Warhola v Medzilaborciach.
Popis k obrázkom:
Obr.1: Milan Adamčiak: Alpský zvonec, akustický objekt, 1996
Obr.2: Viktor Lois: Desaťstrunový pedálový klavír
|
